filozof52
krija,
skutočne za tie dva roky, čo som na blogoch, tak som doteraz nič lepšie neprečítal ako to, čo píšeš v tomto článku a ak by sa tu sledovala karma, tak u mňa máš milión plusov.
Tiež som sa tu na blogu snažil niekoľkými článkami otvoriť oči hlavne voličom a aj tak sa nič nezmenilo. Teraz už len ostáva dúfať, že skutočne nedopadneme tak, ako Gréci. I keď to už vidím tak, že pokiaľ nevznikne celosvetová vojna, tak, tak v roku 2014 budú Slováci masovo protestovať v uliciach presne tak, ako Gréci teraz.
Mimochodom pôvodne som chcel dať názov mojej knihe: Lenivosť metla ľudstva
- tento názov mám dodnes na rukopise, no pani Zimániová - ktorá bola zodpovedná redaktorka mojej knihy ma od tohto názvu odhovorila. Nakoniec sme toľko špekulovali nad rôznymi názvami, že už ani ona sama mi nevedela poradiť názov a dokonca ešte aj svoje zhruba 5 - 6 zavrhla a tak nakoniec som vymyslel ten, čo je na titulnej strane knihy a aj ona mi ho odobrila, hoci sme už vopred obaja vedeli, že ani tento názov čitateľa neosloví. Ale pôvodnému názvu som v knihe ostal verný aspoň tým, že som do nej vkomponoval článok o lenivosti národa:
Ach, tá naša lenivosť!
Asi sa ma v tomto okamihu prekvapene opýtate, čo toto tu hľadá. No keď sa i vy objektívne zamyslíte nad všeličím, čo bolo v minulom režime nanič a čo je i medzi riadkami môjho rozprávania i zo súčasnosti – inak povedané, o čom sme verili, že to ,,perestrojka“ i rok 1989 odstránia –, už sa vám táto úvaha nebude vidieť ,,taká nepatričná“.
Uvažujme a porovnávajme spolu.
Povedal by som, že existujú tri (azda základné) formy, podoby našej ľudskej lenivosti. Prvá forma: Ľudia, ktorým sa v živote naozaj a nič nechce robiť. Každá práca im smrdí, ich jedinou snahou je prežiť zo dňa na deň. Reakcia okolia, na ktorom v istom zmysle slova parazitujú, ich netrápi. Druhá forma: Ľudia, ktorým práca tiež dvakrát nevonia, ale aby sa na to hneď neprišlo, aspoň pri nej zavadzajú tým, ktorí ju skutočne vykonávajú, a zároveň navonok ,,vyžarujú“ úžasnú dôležitosť v zmysle ,,bez nás neurobíte nič“. Nad slnko jasné, že takíto ,,akobyrobilisti“ okrem iného zbytočne odčerpávajú z balíka korún tým, ktorí si ich naozaj zaslúžia. Tretia forma: Ľudia, ktorí sa k lenivosti dopracujú svojou (prepáčte) nenažranosťou. Nechcem sa tým osobne nikoho dotknúť, ale je to holá skutočnosť. Doslova. Lebo sú od prežierania už takí tuční, že zanedbávajú svoje okolie rovnako ako svoje zdravie. Výsledkom je neraz ich predčasný odchod nielen zo zamestnania, ale i zo života.
Existuje však ešte jedna forma lenivosti – štvrtá, hoci navonok odlišná od predošlých troch. O to ťažšie je hneď ju odhaliť. Ľudia zapadajúci do tejto kategórie ustavične premýšľajú, ako (si) uľahčiť niektoré činnosti. Ich snaha má iba jediný háčik: zdokonaľovaním jestvujúceho sa dostávajú na druhú stranu váh – ich nápady majú podobu čo ,,len“ škodlivín z chemických a oceliarskych fabrík, ale aj exhalátov z miliónov a miliónov áut a pribúdajúcich lietadiel, podobu nespočetného množstva pokusných jadrových výbuchov, ku ktorým sa svojimi dôsledkami v istej miere môžu pridávať napríklad aj rakety pre kozmický výskum. A tak máme skleníkový efekt, máme globálne otepľovanie, máme leto už na jar a zimy teplé ako podjeseň, máme ozónové diery, máme ubúdanie ľadovcov, máme hynúce lesy a znehodnotenú vodu, máme... A na druhej strane je čoraz viac toho, čo strácame či už priamo nemáme: zdravé ovzdušie, čistá voda, normálne zimy a letá...
Netreba ani ,,tretiu svetovú“
Dosť je toho, čo nám na jednej strane navonok a do určitej miery uľahčí a spríjemní život, aby ho na druhej strane – hoci ,,len“ vo forme všelijakých prírodných katastrof – skôr či neskôr skomplikovalo a sťažovalo.
Ani ,,tretia svetová“ nemusí prísť!
Netreba chodiť ďaleko, stačí vidieť neraz za vlastné humná, inokedy ,,za humná“ ktorejkoľvek obce, ktoréhokoľvek mesta čo len na Slovensku. A máme reálny obraz niekedy o sebe, niekedy o iných, v každom prípade o nás ľuďoch, o našej kultúrnej úrovni prejavujúcej sa aj vo vzťahu k prírode a krajine, k celému nášmu životnému prostrediu.
Na dne potôčika pretekajúceho horou či na jeho brehoch nás ,,zaujme“ domový odpad a kovový šrot, a ak je niekomu i to málo, stačí sa poobzerať po blízkych i vzdialených húštinách. Zbadáme odhodené fľaše z plastu alebo zo skla, obaly z potravín či cigariet, plechovky a iné ,,civilizačné body“. (Naznačený zoznam určite dokážete obohatiť o ďalšie vami videné: autobatérie, staré pneumatiky a podobný nečin.) V neprospech prírody sa napríklad rapídne zmenšuje plocha zalesnených území. Ľudia si zvykli mať čoraz krajší a modernejší nábytok, na ktorý treba drevo. Akoby nestačili množiace sa prírodné katastrofy, pripletie sa (v tejto knihe už spomínaný) ,,pyroman“ vyžívajúci sa v tom, že zapáli les a na jar pravidelne vypaľuje trávu plnú (v tej chvíli hynúcich) rastliniek a drobných živočíchov, neraz vzácnych.
Toto všetko je veľmi smutné a veľmi zlé. Pre celú našu Zem, čiže i pre jej fliačik z názvom Slovensko. No ešte horšie je, že väčšina z nás má iba plné ústa kritiky (čo aj oprávnenej). Napríklad o nehoráznej likvidácii stromov na výrobu papiera. Ale plytvanie papierom v každej oblasti (hlavne v byrokratickej aparatúre azda každej krajiny) v tichosti tolerujeme. Bývalý režim zdôrazňoval: Keď nastane éra počítačov, značne sa odbúra papierovanie. Bohužiaľ, u nás i dnes platí opak, ba niekedy toho papiera potrebujeme vari ešte viac. A popravde, nielen vinou úradov. Len si zrátajme, koľko reklamných letákov máme denne v poštovej schránke (ak si na ňu nedáme zákaz takejto ,,pošty“). Ani to nie je zadarmo, ako si niekto myslí: Náklady na výrobu letákov obchodných reťazcov, firiem i iných ,,núkateľov“ zaplatíme nepriamo zasa len my zákazníci – v cene tovaru a služieb, ktorými nás ohurujú, presnejšie ktorými s nami neraz vyslovene a vedome manipulujú aj v podobe všelijakých lákavých ,,akcií“. Takmer na každom kroku počúvame dobrú radu: Trieďte domový a iný odpad. Dokonca máme na to pribúdajúce a na všeličo určené kontajnery. A predsa sú okolo nás ľudia (našťastie, ubúda ich) natoľko pohodlní (alebo, prepáčte, hlúpi?), ktorým je aj takáto úloha ,,kolom lomiť“, preto všetko odhadzujú do kontajnera, ktorý im je najbližšie. Ba najtupší z nich sa vysmievajú z nás ostatných, ktorí chápeme význam i obsah pojmu ,,triedenie odpadu“ (ale to je už o inom, lebo je to obraz inteligencie vysmievajúcich sa, nie vysmievaných).
Prečo a koho (ne)volíme?
Vrátim sa k prvej z týchto foriem našej ľudskej lenivosti. Pri nej budete so mnou asi polemizovať. Ba opýtate sa, čo s tými, ktorí nerobia nie pre nedostatok pracovitosti, ale z opačnej príčiny – pre nedostatok možností pracovať, lebo aj taká je naša skutočnosť.
Moja odpoveď je jednoduchá a životné skúsenosti mi ju potvrdzujú: Na vine je znovu lenivosť. V prvom rade sú na vine ľudia pri moci. Obklopujú sa prívržencami, ktorí svojou lenivosťou a svojím zaliečaním ovplyvňujú činnosť ,,tých pri korytách“, postupne ich ako do bahna vťahujú do svojho objatia lenivosti a nečinnosti. V druhom rade je na vine mlčiaca väčšina, ktorá takýchto ,,politikov“ zvolila. Čím je vinná? Už tým, že nevyužije ani len svoju základnú, často jedinú šancu rozhodnúť o vlastnej budúcnosti: Šancu voliť. Nespokojnosť s politickou situáciou ,,rieši“ tým, že si zanadáva doma, nanajvýš medzi známymi, priateľmi, ako sa povie – ,,pri pive“. Ale aby sa nespokojní dali dokopy, ako to vedia urobiť v zahraničí... Kdeže! V tej chvíli nastúpi strach držiaci sa za ruky s lenivosťou. Hoci viem pochopiť aj túto zbabelosť: Bezmála štyri desaťročia prežité v totalitnej minulosti sa musia niekde odzrkadliť. A čo sa týka spomínaných volieb, ani sa nevoličom do určitej miery nedivím, veď z politikov pomaly už nieto komu veriť. Preto po roku 1989 volíme najčastejšie ,,menšie zlo“, keď vidíme, že sa do politiky ako do veci verejnej zväčša hrnú bezcharakterní jedinci, ktorým v prvom rade záleží na tom, aby sa mali dobre oni a ich rodiny. Najsmutnejšie na tom je, že práve oni vedeli, akými sľubmi balamutiť občanov, aby im vo voľbách dali hlas. (Ani ich to nestálo veľa námahy, nám Slovákom vo všeobecnosti stačí hovoriť, čo chceme počuť.)
Musím preto s hrdosťou predsa len kvitovať aspoň jednu udalosť môjho národa z posledných rokov, na ktorú som hrdý: november 1989 a ostatné s ním spojené. Hoci aj tu musím s ľútosťou podotknúť, že nebyť Čechov, s najväčšou pravdepodobnosťou by totalitný režim v našej krajine ešte utešene prekvital. Aj keď... totalita síce padla, ale na Slovensku v inej forme niekde existuje naďalej.
Bol by to román!
Keď sme už v takejto ,,meditatívnej“ nálade, skúsme ešte chvíľu uvažovať o minulej dobe.
Takmer 40 rokov – utláčaním ľudskej dôstojnosti a upieraním slobodného vyjadrenia názorov – sa komunistickej mašinérii dokonale darilo „vymývať mozgy“ nám občanom. No čím bol človek starší, dospelejší, tým viac to vnímal a krivda, ktorú pritom pociťoval z rôznych dôvodov a na rôznych miestach, v ňom vytvárala korene budúcej odvety.
Vyjdem opäť z vlastnej skúsenosti, vaša je možno podobná. Už od malička som bol tŕňom v oku, pretože som poukazoval na nedostatky (nebyť ktorých, bolo by napríklad na pracovisku, a tým aj pre podnik a pre vedomie ľudí v ňom menej problémov a viac úspechov). Neraz som šiel ,,hlavou proti múru“, takmer vždy sám – nečudo, že to malo aj také konce... a čím ich bolo viac, čím viac som poznával zlú odplatu za dobrú snahu (podľa pravidla ,,žiadne dobro neostane nepotrestané“), tým viac stúpal vo mne odpor k zriadeniu. V ňom hlavne k ľuďom, ktorí veľmi dobre vedeli, že mám pravdu, ale bolo ,,pod ich úroveň“ a nedokázali to stráviť, aby im niekto (podľa nich) diktoval, čo a ako majú robiť. Tobôž ,,obyčajný robotník“, človek bez vyššieho vzdelania! (To, že som si v neľahkých rodinných pomeroch okrem odborného učilišťa urobil aj priemyslovku, bolo málo platné voči daktorým namysleným egoistom z radov funkčne či vzdelaním vyššie postavených, ktorí nemali snahu riešiť problémy a nedostatky. A prečo by ju mali mať? Keď ich podnik platil – tak či tak.)
Ale už som o tom povedal dosť, do detailov zachádzať nechcem, bol by to román snáď aj na pokračovanie.
Radšej sa vráťme na pracovisko.