Mám pocit, že mnohí naši športovci na olympiáde pohoreli psychicky. Môžete mať natrénované kilometre, svaly nabité kondíciou, kým však nebudú naplno pripravené duševné bicepsy, budú zostávať len oči pre plač. Existuje u nás vôbec v tréningovom procese aktívna psychologická asistencia? Predpokladám, že nie. Naši sa často nechajú zvlacovať atmosférou veľkých podujatí, nedokážu si popri pocite zodpovednosti navodiť pocit, že "vlastne o nič nejde" a potom bojujú nielen so súpermi, ale aj s vlastnou kŕčovitosťou....čiže sa stávajú súpermi sami sebe