Dedo Krištofík,
v istote, že už mám na teba istý pozitívny terapeutický i didaktický vplyv, čo naznačuje tvoja snaha o prestavbu tvojej moľami rozožratej operetnej štylistiky, ťa tentoraz nebudem parodovať, ale prihovorím sa k tebe tvojimi vlastnými slovami z posledného odstavca tvojho dnešného evanjelia poblúdeného starca. Za naftalínový závan z nich sa ospravedlňujem. Chyba nie je vo vašom prijímači.
Citujem: "Nuž veru tak, už po koľký raz jeden a ten istý scenár o ponuke Krištofíkovej neomylnosti a istôt, čo dostane pravidelne podobu katastrofy u čitateľov a našej spoločnej škody času a fakt by bolo s tým treba voľačo urobiť. Ak už nič iné, tak rád pripomeniem voľačo skromné, prirodzené a spoľahlivé – niet nad zdravý rozum a osobnú zodpovednosť, lebo zvrchovanosť diktatúry či kult pravičiarskeho Leboficizmu na tento svet už naozaj nepatrí!!!".
Konečne dve rozumné, jagavo-diamantové vety od teba. Koľko jalovej hlušiny sme však museli v potu tváre prehodiť !