Ak som nevedomky niekomu ublížil, ako píšeš človek robí chyby, ospravedlnil som sa, ale nečakal som odpustenie, pretože u mňa to funguje rovnako. Ospravedlnenie spravidla príjmem, to záleží od okolností, ale úplne odpustiť nedokážem. Myslím si, že odpustiť znamená hodiť to celé za hlavu akoby sa nič nestalo a viac sa k tomu nevracať. Navonok sa možno nič nedeje, ale vo vnútri spozorniem a moju úplnú dôveru človek už nezíska.

Viem pochopiť, ak je takýto postoj voči mne.

Za blog veľa plusiek.

Odpustiť dokážem po dôslednej analýze skutku, ktorý by som mal niekomu odpustiť. Spravidla to aj urobím, ale ako uviedla aj Parížanka, nezvyknem zabudnúť. Samozrejme, kľúčovú úlohu hrá príčina odpustenia. Najťažšie, a v podstate veľmi, veľmi zriedkavo odpustím sám sebe. Nežiadam odpustenie, to závisí od toho, komu som ublížil. Ale nemám problém povedať prepáč, ak som dospel k záveru, že na ublížení mám vinu. A nemám problém odpustiť aj bez žiadosti o odpustenie, ak som dospel k záveru, že to dokážem sám v sebe, nie len navonok. Ako o mne viete, som veriaci, a k téme odpustenia by sa dalo veľa diskutovať aj polemizovať. Vyjadril som zhruba a veľmi stručne svoj názor a dávam bodku.

Odpúšťam, no nezabúdam, pretože odpustiť neznamená zabudnúť na to, čo sa mi stalo ...odpustenie nie je o tom kto mi ublížil, ale je o mne o mojom vedomom rozhodnutí zbaviť sa negatívnych pocitov, ktoré ublíženie vyvolalo...nepotrebujem ospravedlnenie toho kto mi ublížil...potrebujem sa iba sama rozhodnúť a odpustiť :-)

Priznám sa, ja veľmi odpúšťať neviem. Možno preto, že dnes sa dokáže ospravedlniť len málokto.

Krásny článok, vďaka...