++++++++
Keď som potom odmietla zraziť päty a ďalej som upozorňovala na násilnosť a nezmyselnosť transaktivizmu, väčšina ľudí zrušila svoje pravidelné príspevky pre moje občianske združenie. Hrozilo zároveň, že moja facebooková stránka bude natrvalo zablokovaná.
Bolo to ťažké obdobie. Keď som chodila po vonku, strhávala som sa pri hlasných zvukoch a neustále som mala potrebu obzerať sa, či niekto nejde, či mi niečo nehrozí. Aj preto som sa radšej zo slovenskej scény stiahla a sústredila sa na zahraničie. Mnohé iné ženy na západe zažívali to isté, čo ja, ak nie horšie. Na jednom z internetových fór som spoznala Američanku, ktorú pre kritiku transaktivizmu vyhodili z práce v IT.
Neskôr som, rovnako na diaľku, začala pre magazín 4W písať, editovať a robiť grafiku. Vznikli sme v čase, keď v zahraničí viac-menej neexistovali médiá, ktoré by informovali o tom, čo sa dialo ľuďom, ktorí sa odvážili kritizovať transhnutie.
Tí presne také dievčatá radi presviedčajú, že sú pre svoje krátke vlasy alebo lesbickú orientáciu v skutočnosti trans.
Povedala som si, že sa tomu nebudem len nemo prizerať a napísala som článok. Jeho témou bolo, za čo všetko vám transaktivisti vynadajú do „TERFs”. V texte som tiež spomenula nechutné vyhrážky, ktoré podobné feministky na Západe od svojich transsúdruhov schytávajú.
A to bol koniec mojej slovenskej feministickej kariéry. V istom zmysle je vtipné, že ju ukončilo upozornenie na násilie na ženách. Ale počas toho, ako moja reputácia odchádzala do večných lovísk, mi do smiechu nebolo. Najviac ma zasiahla akceptácia vyhrážok násilím. Pozorovať, ako feministická komunita nielen neodsudzuje komentáre, že by som mala dostať do držky, ale masovo ich „srdiečkuje”, bolo pre mňa šokujúce. Vyskytlo sa aj zopár vyhrážok smrťou.
Aj slovenskí poprední transsexuáli si prišli kopnúť.
Prejavovalo sa to napríklad tým, že som vo svojom magazíne a na Facebooku úplne prestala spomínať transgenderizmus. Jednoducho som sa sústredila iba na ženy, prípadne na LGB.
Dôvodom môjho mlčania bolo aj to, že som videla, čo zažívajú feministky, ako som ja, v zahraničí. Okrem vyhrážok a násilia čelili niektoré aj koncu kariéry. Vedela som, že keby som si začala na Slovensku otvárať na túto tému ústa, bolo by aj po tej mojej. Zaujímavé bolo, že niekoľko ľudí si môj nezáujem o transtémy naozaj všimlo. Bývalá aktivistická kolegyňa raz prišla do mojej facebookovej skupiny vyšetrovať, či tam náhodou nie sme TERFs. Jednoducho si všimla, že som na tému transľudí podozrivo ticho.
Druhá prišla na stretnutie s oholenou hlavou. Aby bolo jasné, nemám nič proti krátkym ženským účesom. Ale z rozprávania feministiek na západe som vedela, že práve také mladé ženy, ktoré sú „rodovo nekonformné”, sú častým terčom transaktivistov.
Prirodzene som bola zvedavá, čo tie TERFs urobili. Zistila som, že sa napríklad vyjadrili proti mužom v ženských toaletách. Alebo hovoria, že „misgendering” nie je násilie. Nesúhlasila som s nimi, ale z odpovede, akej sa im dostávalo od transaktivistov, som bola znechutená. Nešlo iba o vyhrážky, ale o verejnú oslavu násilia.
Začala som teda TERFs viac sledovať. Ich argumenty, s ktorými som sa dovtedy nestretla, mi čoraz viac začínali dávať zmysel. Poslednou kvapkou v mojom transaktivizme potom bol transsexuál menom Jonathan Yaniv. Na prípade tohto Kanaďana, ktorý sa vyhlasoval za ženu a na internete fantazíroval o tom, ako dievčatám na ženských WC pomáha aplikovať tampóny, som pochopila, že u mnohých mužov je ich „transidentita” v skutočnosti založená na sexuálnej úchylke.
Svoj oficiálny coming-out ako TERF som uskutočnila na jeseň roku 2019. Predtým som približne pol roka žila feministický aktivizmus ako skrytá TERF.
Okrem skupín, za ktoré máte bojovať, v progresivizme neustále pribúda aj fašistov. Fašizmus sa nafukuje do rozmerov lietajúceho balóna a v súčasnosti pohlcuje aj úplne bežné názory či vyjadrenia. Istá časť progresívcov vás napríklad nebude váhať označiť za fašistov za tvrdenie, že medzi ľuďmi existujú iba dve pohlavia.
Progresívne médiá na Západe, ale aj u nás, sa programovo vyhýbajú čomukoľvek, čo by mohlo spochybniť transideológiu.
Lenže vďaka tomu, že som sa zoznámila s jednou britskou feministkou, som v roku 2018 na sociálnej sieti uvidela obrázok, na ktorom má usmiaty dlhovlasý muž („transžena”) na sebe tričko. To je akoby zakrvavené a píše sa na ňom „Udieram TERFs”. („I punch TERFs”. TERF je skratka z angličtiny pre „feministku, ktorá vylučuje transľudí”.)
Potom, ako som sa niekoľko rokov zaoberala témou násilia na ženách a obviňovania obete, som bola zdesená, že je niečo podobné v mojich kruhoch možné. A že sa voči tomu nikto neohradzuje.
Ako som sa stala progresívnou feministkou a ako som ňou prestala byť
Standard:
Ako je možné, že niekto sa z progresivizmu vymaní, zatiaľ čo iný nie? Byť svedkom radikalizácie našich kamarátov, spolupracovníkov, známych osobností, aj celej spoločnosti je ťažké. Preto si myslím, že sú ľudia, ktorí by na základe môjho príbehu chceli hľadať zaručený recept, ako sa odradikalizovať.
Keď som sa teda, nevedomky dostala do ďalšej „organizácie” so znakmi sekty, otázkou nebolo, či progresivizmus opustím, ale kedy. Zásadné bolo uvidieť. Aby bolo jasné, netvrdím, že „progresivizmus” je organizácia. Keď chcete byť progresívec, nevyplníte tlačivo v Progresívnom dome. Stačí si osvojiť ideológiu.
Fašizmus náš každodenný
Ako som spomínala v predchádzajúcom článku, boj proti imaginárnemu fašizmu je jednou z barličiek progresivizmu. Progresívci hrozbu „fašizmu” potrebujú aj preto, že ich vlastná ideológia je v skutočnosti sebadeštruktívna.
A tie podla teba po... citatelia Sme branili, ze to je normalne a kto je proti, je homofob!
Zrejme sa nezaujimas o svet okolo seba, kolko uz takych deti je, ze sa tito rodicia uz zdruzuju!
Ci chces tu vykladat, ze take deti neexistuju alebo je ich malo? No takto ich bude len viac a viac o com bol dnes clanok aj na Pravde!
Myslela som tu uzku cestu. Co myslis, cim je uzka?
„Zbežný rešerš mainstreamu: Pravda, SME, N, Aktuality zatiaľ vôbec nič.“
Toto si takto vsimaju citatelia Standardu, ze mainstream si neplni ulohu novinarov a o hlasovani k strate veta nepodavaju ziadne informacie!
Potom sa budu cudovat, ze preco ludia citaju alternativne media, ked informacie najdu tam, pokym v mainstreame je lacne divadlo na hoax, ze o kolko rokov...
Citatelov zaujima osud Slovenska o niekolko mesiacov! Nie hoax expertov!
No mas sa co chvalit, ked si volil vlastizradcu!
Ako vidis, dobre som volila, ked hlasoval tak, ze ma zastupuje!
Aj do vlady! Takze, predpokladam, ze sa zachovali spravodlivo k poctu hlasov.
Mozno vyberali podla poctu hlasov. Niekto tu vie, kto je jeho sympatizant.
Aj tak som velmi stastna, ze SNS preslo do parlamentu a mohla vzniknut ina nez progresivna totalitna koalicia!
Neverila som tomu, ze sa to podari. A bola to tesnotka proti tolkej medialnej propagande!
Myslis, ze kvoli Kuffovi by radsej volila totalitakov?
Vies, ja si nemyslim, ze v koncentraku by som sa spravala hrdo, lebo aj tak neprezijeme!
Pocas tento debilnej propagandy o kolko rokov bude tento hoax, je aktualna tema o kolko mesiacov stratime pravo veta v EU!
Vlastizradne za stratu veta v EÚ hlasovali progresívni totaliťáci!
Z 13 našich europoslancov boli proti len piati – ĽSNS a KDH!
Ostatní všetko lokajské zapredané svine! Potvrdilo sa, že poslanci SMERU sa zachovali ako vši pod chrastou. Takto nás zastupujú za kráľovské platy!
No nečakajte, že budem ľutovať, že som nevolila tých aktívnych progresívnych totaliťákov, treba tam voliť Blahu!
Mňa v EÚ zastupoval Radačovský. Ako vás vaši?
Video:
https://www.facebook.com/radacovskypatriot/v…
Zo slovenských europoslancov za dokument hlasovali:
Lucia Ďuriš Nicholsonová (kandidovala za SaS),
Martin Hojsík,
Jozef Mihál
Michal Wiezik (kandidáti vtedajšej koalície PS/Spolu).
https://malinova.blog.pravda.sk/2023/11/22/v…
.
Hej, vsetko su to nahody ako boli fotky, ze do Europy neprudia muzi, ale zeny s detmi. Tie fotky boli len nahody.
Bodaj by nie, ked je to teraz modne a progresivni extremisti ich ohlupuju.
Pravidelně mluvím s rodiči ostatních dívek. Každý reaguje jinak: někteří začali své děti medikovat, jiní jsou proti; někteří jim koupili stahující popruhy na prsa, jiní ne; někteří se změnou jména souhlasí, jiní se brání. Jediné, co je všem rodičům společné, je pocit zmatení. Co se to tu sakra děje? Proč se čtvrtina dívek ve třídě označuje za trans?
„Myslím, že v devadesátých letech se spousta z nás považovala za anorektičky a navzájem se v hladovění podporovala,“ řekla jedna z matek. Myslím, že podobnost je zřetelná, ale je tu jeden zásadní rozdíl: v 90. letech tyto skupiny dívek v jejich pokřiveném vnímání vlastního těla a v jejich sebepoškozování nepodporovali žádní lékaři. Žádná škola neoslavovala anorexii.
Tentokrát však lékaři a školy anorektičkám v dietách pomáhají.“
https://malinova.blog.pravda.sk/2022/10/26/c…
.
Nic z toho by nevadilo, kdyby šlo jen o vlajky a zábavu s identitami. Ale tak to není. Pro mou dceru byla změna jména a zájmena (se kterou jsme na radu terapeuta bláhově souhlasili) zlomovým bodem k depresi a sebepoškozování.
Byla z toho nešťastná.
Když jsem se školou mluvila o tom, jak jí škodí, nechtěli to slyšet. Řekli mi, že oslavují všechny identity, že jsou hrdí na to, že jsou inkluzivní. Nedokážou vnímat transgenderovou problematiku jinak než jako zábavné vlajky a inkluzi a respekt. Nevidí tu temnou stránku, kterou vidíme my rodiče: snažíme se chránit své děti před blokátory puberty, které jim ničí kosti; před užíváním hormonů opačného pohlaví u dětí, které ještě ani nezahájily sexuální život; před radikálními operacemi na jejich vyvíjejících se tělech.“
Odporúčame