Bloger na Denniku N pise:
Film MIKI: zrkadlo doby a zbytočne násilné budovanie kultu
Keď sme už pritom zabíjaní. Vo filme je niekoľko dojemných scén – najmä, keď umierajú postavy z rodiny Černáka. Sú natočené s citom, plače sa a tvorcovia hrajú jemné tóny aby sme súcitili s postavou, že je ľudská. Ale všimnite si jednu vec – keď umierajú vo filme ostatní, tak sa kino rehoce na gagoch a hláškach (scéna s autom alebo neskôr so skriňou). Keď teda zomierajú “Mikiho” protivníci, je z toho komédia, keď zomiera niekto v rodine Černáka, je z toho melodráma. Chápem, že aj záporná postava sa musí napísať kvalitne tak aby si diváci prišli doslova na svoje, ale takto doslova naruby otočený koncept som nikde nevidel. A to som vyrastal na filmoch od Scorseseho.
Ako pokazenou čerešničkou na torte, už len zostáva pripomenúť, že film bol podporený z Audiovizuálneho fondu. A teda rodiny pozostalých vyše 30 obetí, ktoré Černákovo besnenie po sebe zanechalo, sa tak nepriamo
