Vzhľadom na dôkaznú núdzu, ktorá stále z procesu presvitala, ako aj na očakávané vysoké tresty, som s hrôzou sledovala aký bude konečný verdikt. Ak by mal byť nejaký človek odsúdený na základe toho, že Lipšic číta slová o sne, kde Žužovej vypadli zuby, či prerába kúpelňu a potrebuje majstra (naviac keď sa zistí, že ju naozaj prerába) a Lipšic z toho vyvodí šifrované správy o objednávke vraždy, tak ma oblieval studený pot.
A preto, konečný verdikt tohto senátu ma milo prekvapil a vzbudil vo mne nádej, že sa tu nemôže stať, že ma odchytia na chodníku a vykonštruovanými dôkazmi ma odsúdia na dlhoročný trest.
Nepoznám Kočnera, ani Žužovú a nejde mi konkrétne o nich, ale nečisté ťahy niektorých osôb zúčastnených na procese, ktorí chceli riadiť vyšetrovanie, byť sudcami i prokurátormi v jednej osobe a súčasne nabudiť verejnú mienku proti obžalovaným, nepripustiť dôkazy v ich prospech, to všetko zaváňalo 50. rokmi min. stor. .Ale toto sa neodohráva v časoch triedneho boja, ale v demokracii.