Zvolenský jogurt je už v amerických rukách
Čo tu ešte je v slovenských rukách? Vzduch, ktorý dýchame a vodu, ktorú pijeme, asi tiež nie sú v našich rukách. Sme úbohí vazali Ameriky, ktorým tu už nepatrí absolútne nič, s ktorými Američania a Nemci zachádzajú ako s otrokmi. Nielenže všetko čo sme mali vlastnia oni, ale nám predpisujú s kým sa smieme a s kým nesmieme rozprávať, koho môžeme a nemôžeme navštíviť, kto je náš priateľ a kto nepriateľ. Ani šnúrku na topánkach si nemôžeme slobodne uviazať, lebo čo keby sme si náhodou ako prvú uviazali šnúrku na ľavej nohe, keď nám predpísali, že ako prvá musí byť obslúžená pravá noha.
Zvolenský jogurt bol jediný, čo som doteraz jedávala, vyzerá to tak, že mám po jogurte. Nebudem riskovať, že sa napchám nejakými separátmi, ktoré Američania nemajú kde vyhodiť, tak ich zamiešajú do nášho jogurtu. Aj tak som presvedčená, že tu jeme všelijaké svinstvá, ktorým by sme sa, za vysokej úrovne testovacích laboratórií minulého režimu, boli vyhli, ale, holt, chceli sme cestovať.