Písma sú písané takým tým čudným orientálnym jazykom. Nie je neobvyklé, že mnohé z vecí sú v ňom takpovediac personifikované. Krv tu napríklad svedčí. Múdrosť plodí deti. Hriech je číhajúci diabol. Smrť je kráľom . Nielen duch, ale aj voda a krv sú svedkami (svedčia). Ba dokonca v 2. liste apoštola Pavla Korinťanom 6,6 je duch priraďovaný aj k iným vlastnostiam. Ako je čistota, trpezlivosť a poznanie, ale aj pokrytectvo. Prečo je práve tuná „duch svätý“ spomenutý, ak by malo isť o akúsi Osobu?
Prosím aby si si uvedomil, že ak sa aj niekedy v biblii hovorí o „mene“ nemusí isť o osobné meno. Tak ako nejde o osobné meno keď vravíme, napr. „V mene Zákona“
Toľko aspoň z mojich poznámok, zrovna v sobotu sme s Jehovovými svedkami manželmi Staňkovými hovorili na túto tému.
