Kto zo žijúcich protagonistov Novembra dokáže sa postaviť čelom k chiudobe po dvadsiatich rokoch víťazného hlaholu, štrngotania kľúčov a volania po konci vlády jednej strany? Ani jeden . A prečo ? Veď slovenskí Kňažko, Budaj, košickí herci ani dobre nevedeli čo chcú, vedeli len čo nechcú. Ich populárne tváre sa zneužili, lebo tváre disentistov boli neznáme, odozva v širokých vrstvách chabá, tak na tribúny vystúpili tváre z obrazoviek a divadelných pódií, umne režírovaných z pozadia, politikmi derúcimi sa k moci, na verejnosť si však v prvých momentoch netrúfali predstúpiť. Ich tváre, názory a predstavy by predsa nik nebral vážne. Tak dostali slovo herci, speváci a hlas ľudu, čítajúci podporné rezolúcie z mnohých kútov Slovenska, závodov a podnikov.
Na rozdiel od spontánnej podpory roku 1968, kedy sa v jednote spojili reformní komunisti s ľudom, November vyzeral na intelektuálnu revolúciu, podopretú zujmom verejnosti o naliehavé zmeny, nie zvrhnutie socializmu, lež obnova r.1968,
