O televízore, konšpiráciách a kríze pravdy
A zlodej času, Tento výrok nie je môj ale Dr. Dušana Slobodníka, ktorý za vlády V.M. bol predsedom zahranično-pol výboru a nakrátko i ministrom školstva. To zahraničie mu išlo, školstvo nie. Televízia, táto debnička, pardon teraz už doska, nás vie dokonale opantať, krásnymi obrazmi prírody, umenia, mladých ženských či mužských tiel. Kto odolá? A kto neodolá, naraz zistí, že zanedbáva svoje koníčky, že prestal chodiť do divadla, či kina, alebo na športové podujatie. Má ho doma. Čo na tom, že je to rozdiel , ale to pohodlie, pivko, kávička, čipsy, ležérne tepláky či domáce oblečenie. A prestávame sa hýbať, sedíme, kukáme, pojedáme, kakáme , pospíme a zas pekne od začiatku. Je to čertovo koleso, z ktorého sa vymaniť je udalosť, blížiaca sa malému zázraku. Ak pomôže žena, muž, deti, a najmä priatelia, môžeme hovoriť o šťastí.A naraz počujeme hlas kamaráta, priateľky, originálny, ale aký doteraz nikdy v TV nezaznel. začneme si viac vážiť rozhovory s nimi, ako jalové debaty v TV.