Pán BRZOBOHATÝ...
Stratil som sa v spomienkach,
blúdim tajnými cestičkami,
vidím Vás, každým krokom Vás vidím...
A, ako záblesk odnikiaľ, ste chýbajúcou skalou v našom hrade,
náš hrad sa rúca, padá k zemi, sme sami...
Vrava ľudí znie ako vietor, oživuje dieru v srdci.
Stojíme, vietor fúka, a Vy, Vy sa vzďaľujete,
odchádzate preč a my sme stále sami, Vaši dospelí diváci,
s pocitom, že život je úžasný a dnes stojí oproti nám nepriateľ,
krutý nepriateľ, jeho údery strašne bolia, život,
napriek dospelosti, sami už nevládzeme dýchať,
tak nám pomôžte, vráťte sa nám,
netvárte sa, ze už spíte...
Pán BRZOBOHATÝ !
Zobuďte sa, prosíme Vás....
ČESŤ VAŠEJ PAMIATKE !


