Lúka - prírodou stvorená a človekom udržiavaná dokonalosť
Pamätám si ako krásne boli rozkvitnuté lúky u nás doma. Ale, keď bola tráva už vysoká a kvitli v nej margarétky, zvončeky, hrebíčky (také ružové, to asi nebude správny názov), dedko ma z nej odháňal, že mu ju pošliapem a bude sa mu ťažko kosiť. Kosil ručne - kosou - ale nepamätám sa, že by čo i len jediný raz, nechal aspoň časť lúky "žiť". Krásne sa vykosilo, seno usušilo a čakalo sa na druhú trávu - otavu.
Toto - časť lúky nechať žiť - cca 2-3 roky, praktizuje mesto, ktoré nekosí všetku trávu okolo potoka, ale kosí pásy a časť trávy nechá vysokú. Nie som odborník, len som vyrastala na dedine, a priznám sa, čudujem sa čomu to pomáha. Lebo cez leto, keď je sucho, tak sa tak spomaľuje tok potoka, že niekde doslova stojí a tá voda tam vyzerá ako močarina. Tento rok pozorujem, že znovu sa kosia pásy, ale k tým, čo sú blízko potoka už nikto nejde. Asi nevedia, kde je to ešte bezpečné.
Milovala som tie kvety v tráve.