Zamyslite sa nad tým rozmerom pojmu nádej, kedy už je treba akceptovať beznádej a rezignovať celkom možnosť zázraku!? Ak som sa mal ako občan rozhodnúť, musel som jeho život a peripetie v ňom prijať ako východisko a naviac, osobná skúsenosť k tomu už tvorí jednoducho kauzu vo vlastnom svedomí a že má Beatka nádej, alebo NÁDEJ, ako ste to klasifikovali vy, to celkom iste viac ako dva roky nikto netušil a nevedel! To iba jej mama až keď začala byť motoricky preukaznejšia a mala chuť rozmýšľať, celkom viditeľne, s rečovým prejavom naviac, bol to zázrak! Akademická otázka - vy si teda myslíte, že otec Dominika dospel k tej bariére beznádeje v jeho 24 roku života a vedeli by ste aspoň opísať, čo cíti teraz?! Uspokojenie a mier sám so sebou, alebo si spomína na chvíľky synčekovho súkromného šťastia, keď si ho obzeral s láskou a s úsmevom na perách, lebo toho sú aj takto postihnuté dietky schopné a má žiaľ až k zúfaniu, lebo to všetko je jeho dielo konca!?? Máte v sebe takú odvahu?


