Kupujúci teda z ušetrených nákladov na kúpu mali veľký priestor na poskytovanie štedrých provízii, ktoré potom tiekli rôznymi kanálmi na tajné účty nastrčených a umelo vytvorených firiem. Odtiaľ putovali rôznymi cestičkami až do pokladní vládnych strán 1. a 2. Dzurindovej vlády. Najviac sa tak ušlo stranám, ktoré vtedy ovládali štátne financie a hospodárstvo.
Skrátka nezostali ani vedeniami strán poverenými politikmi , ktorí vykonávali tieto „riskantné finančné operácie“. Peniažky im putovali hlavne do bánk, ktoré úzkostlivo dbajú o anonymitu majiteľov účtov.
Vráťme sa ale k organizovaniu protestov. Z ničoho nič sa objavili nejaký tím organizátorov, ktorý vehementne vyhlasoval a vyhlasuje, že za nimi nie je žiadna politická strana a konajú na podnet občanov...
