Zrejme si mladý na to, aby si si pamätal, ako boli dvory výrobných podnikov plné tovaru, ktorý nemal kam ísť, bol nepredajný. Rusi odmietali prevziať, nepaltili za zákazky, sekírovali o kvalite. Tým sa znižovala ziskovosť a životná úroveň už mala začať preto klesať. Dovtedy sme nemali pôžičky ako štát (čo sa dnes, žiaľ nedá poevdať), boli sme potravinovo sebestační, dokonca sme úspešne vyvážali. Dnes sme leniví, nezamestnaní, aptickí. Nemáme chránenú hranicu, žiadne výhliadky do budúcna. Máme slobodu. Lenže sa obávam, že by sme ju o pár mesiacov radšej vymenili za to, čo bolo. Najlepší nám odchádzajú do zahraničia, tu sa nám množia naši tradiční imigranti. Tí nemusia ani pracovať. Pritom takí tuční nikdy neboli, ako teraz.