Keď už sme pri Sľube: Deti sa správali inak ako je to vykreslené vo filme - dávali si skrátka pozor na hubu, lebo ich k tomu viedli rodičia. Doma nik neoznačoval, ani tých najväčších komunistov slovom "súdruh" - takže veta "...možno išiel k súdruhov Gálikovi.", čo povedala Bartošová synovi, ktorý videl otca prichádzať k domu, alebo nehovorili by o "súdružke" zástupkini. Vôbec slovo súdruh sa v tom filme opakuje viac ako sa v skutočnosti používalo. Učiteľky chodili oblečené veľmi konzervatívne, žiadne šaty na ramienkach. Na hraniciach slúžili pohraničiari a nie vojaci, mali iné uniformy - psy na výložkách (to boli jediné uniformy s golierovými výložkami), zelené brigadírky, rukávový znak Ministerstva vnútra a nie ČSĽA, atď - a to vrátane maskáčov a vrátane pohraničiarov v základnej službe. K hranici s Rakúskom sa nedalo ani priblížiť, takže učiteľka nemohla priviesť deti do hraničného pásma bez prelezenia plotu.