Ako znížiť počet túlavých mačiek? Poľovníci ich chcú strieľať
Dobre. Inak. Celý život som neznášala mačky. Naozaj z duše. Priam geneticky vrodená alergia. Čo čert nechcel, keď sme sa mali sťahovať do rodinného domu, dostala som kocúra. Teda - nedostala, bol vypustený v nádejnom domove u nás v záhrade, lebo ho nemali kam dať. Mestský kocúr, ktorý v živote nevidel ani trávu, len garsónku, sprchovací kút a balkón. Keď prvýkrát zbadal sliepku, klesla mu sánka a nechápavo na ňu hľadel. Keď sa za ňou rozbehol, praštil do pletiva, ktoré tiež nepoznal. Keďže sme tam chodili len raz za pár dní, dúfala som, že ho tam už nenájdem a budem mať pokoj. Našla som ho. Ďalej by to bola príliš dlhá storry, kocúr u nás žije už ôsmy mesiac a zvykla som si na neho. Ba priam musím povedať, že ho mám rada. Až tak, že som ho dala vykastrovať. Lebo mi ho bolo ľúto. Nespáva síce so mnou v posteli, nekúpem ho, ale v pivnici ho nechám, ak sú tuhé mrazy. A nepáčilo by sa mi, keby som ho niekde našla zastreleného.