R.I.P.
Ako dlho môžeme vykonávať aktivačné práce? Ak sa ako päťdesiatnici nedokážeme zamestnať (čo je dnes úplne bežné) dostaneme sa do tretej skupiny. A budeme ďakovať štátu za pomoc v podobe jedného teplého jedla denne. Za tých 30-35 odrobených rokov a výchovu troch detí je to naozaj veľmi sľubná predstava. Naozaj ste mi pomohli v rozhodovaní, koho voliť :)
Ja by som ti poradila: Nikoho. Radšej úradnícku vládu ako to, čo sa pretŕča v slovenskej politike. Problém je, že aj tú úradnícku vládu musí niekto určiť.
Vyzerá to tak, že "...už sme došli, stará mama"
No, našťastie som sa takejto skúsenosti vyhla. Ale napriek tomu si dám tú námahu, aby bol tento blog dosť často na očiach.
Otázka znela: do ktorej z troch skupín ma zaradíte a ďalej, či mi pláca za aktivačné práce bude stačiť na nájomné a energie.
Tak skúste ešte raz.
Vážený pane. Ak ja s manželom prídeme o prácu a žiadne aktivačné práce v mieste bydliska nebudú, do ktorej skupiny ma zaradíte?
V prípade, že nám budú ponúknuté aktivačné práce a neodmietneme, koľko za ne dostaneme peňazí? Bude mi to stačiť na nájomné? Nepýtam sa, či mi to bude stačiť na stravu, tá predsa nie je dôležitá. Dôležité je neprísť o strechu nad hlavou s deťmi.
To uznávam. Viem veľmi dobre, o čom píšeš. Moje najmladšie sa narodilo v roku 1989. Prvé malo tri, druhé dva a tretie malo tri mesiace, keď prišla zmena. A potom to začalo: Do práce som sa vrátiť nemohla, lebo som robila v nepretržitej prevádzke a deti som nemala kam na noc dať (manžel v nepravidelnom turnuse). Iné miesto mi neponúkli a ani nemali, práve sa začalo obrovské prepúšťanie. A samozrejme zdražovanie. Takže som sa tešila, ak som si našla aspoň upratovanie v škôlke. Platy vtedy nestúpali ani zďaleka tak, ako inflácia. Priťahovali sme si opasky s nádejou, že raz to bude lepšie. Moje deti som nechtiac ukrátila o mnoho. Ale snažila som sa, aby dostali vzdelanie. Aby z nich vyrástli slušní, sebavedomí a aspoň troška úspešní ľudia. Aby nikdy nepocítili tú bolesť, ktorú som cítila ja, keď som im nemohla dať to, za čím ich srdiečka pišťali. Ja viem najlepšie, prečo sa dnes nerodí toľko detí ako kedysi. Ale nevyčítam to mladým, vyčítam to politikom.
To je pravda. Človek by mal mať toľko detí, koľko uživí. Tiež vždy tvrdím, že moje tri deti mali to šťastie, že sa narodili ešte pred revolúciou. Po nej by sa narodilo možno jedno. Ale nie je to pravda, ja som mala šťastie. Ja som si užila všetko to krásne, čo s deťmi súvisí. Každé je iné a aj keď sú starosti, radosť a šťastie, ktoré mi dali, mi nikdy nič nenahradí. Áno, trojnásobný strach, trojnásobné starosti, ale neľutovala som to nikdy v živote. Boli časy, keď bolo veľmi ťažko. Nebolo na základné potreby, nieto ešte na dovolenky, lyžovačky či školy v prírode. Ale vyrástli z nich múdre a šikovné deti. A dostávam to naspäť trojnásobne.
Takže nič nie je také jednoznačné. Všetko má svoje klady i zápory. Chudoba neznamená len nešťastie. Aj keď je v nej oveľa ťažší život.
Ano. Riešenie by malo formou volieb. Ale môžeme v marci hýbať zadkami, koľko chceme. Rozhodnutia budú aj tak zúfalé.
Apatia voči veciam verejným. Možno nás raz niekedy v budúcnosti ešte dokáže niečo prebudiť...
Opravte si ten nadpis, prosím, lebo sa tam tí cestári utrtkajú :)
Pamätám si, že kedysi bola vlaková zastávka aj vo Vrakuni. Už keď som sa tam nasťahovala pred 23 rokmi, dúfala som, že ju obnovia. Veď postavili nové sídlisko. Nie. Už 23 rokov sa doprava z tohto sídliska len zhoršuje a nikto nemá peniaze ani ochotu túto zastávku obnoviť.
Zo začiatku boli takéto požiadavky aj na miestnom úrade. Vtedy železnice neboli proti, len by to musela financovať mestská časť. Vtedy to bolo "nehoráznych" 1 milión korún. Ani vtedy to nebolo veľa.
V tomto štáte si necháme schátrať všetko a my mlčíme.
Čo si myslíš, komu sa pôjde sťažovať 78 ročná onkologická pacientka, keď jej lekár povie, že liek teraz nie je? Dostane druhý. Čo tam po tom, že hneď prvá dávka ju odpísala... Koho to zaujíma? To už nehovorím o vekových limitoch. Eutanázia po Slovensky.
Veľmi ťažko sa počúva z úst lekára, že liek, ktorý donedávna onkologický pacient bral a držal ho v dôstojnom stave, už nie je dostupný. Ešte ťažšie sa prijíma fakt, že niekto, kto bol s vami, po zmene liečby odišiel v priebehu pár týždňov. Áno, určite by odišiel aj keby bral ten pôvodný liek. Ale s veľkou pravdepodobnosťou by to nebolo také rýchle (reakcia na iný liek je nepopierateľná). Ak je človek bezmocný voči prírode, zmieruje sa s tým ťažko. Ale s ľudským cynizmom na miestach, kde očakávate pomoc, sa zmieruje oveľa ťažšie.
Je to oveľa zložitejšie, ako si to napísal. Možno ani nebolo také podstatné to, čo si jej povedal, ale akým spôsobom, akými slovami a akým tónom. Samozrejme, v nie malej miere na všetko vplýva okamžité duševné rozpoloženie ženy ;)
Ale na tvoje otázky odpoviem, čo si myslím: Nie, nie je zlé, ak chce mať muž niekedy svätý pokoj od ženy. Rovnako to cítia aj ženy. Tiež si myslím, že je možné aj ľúbiť a aj si oddýchnuť. Ona to pochopí. Len treba vedieť, ako na to. Mimochodom, na každú platí niečo iné :)))
Pomohla som ti? :D :D
To nič nemení na tom, že sa tam uchytia tí, čo chcú robiť. Preto ten prospech v škole. Deti sú inak vedené. Unás ani bieli mnohokrát nemajú šancu. Nič viac, nič menej som napísať nechcela.
Do Anglicka sa vyberú väčšinou tí, ktorí chcú pracovať a vedia, načo je dobré vzdelanie.
Žiaľ, u nás nezamestnáme ani tých, čo chcú pracovať, to je fakt.
Odporúčame