To uznávam. Viem veľmi dobre, o čom píšeš. Moje najmladšie sa narodilo v roku 1989. Prvé malo tri, druhé dva a tretie malo tri mesiace, keď prišla zmena. A potom to začalo: Do práce som sa vrátiť nemohla, lebo som robila v nepretržitej prevádzke a deti som nemala kam na noc dať (manžel v nepravidelnom turnuse). Iné miesto mi neponúkli a ani nemali, práve sa začalo obrovské prepúšťanie. A samozrejme zdražovanie. Takže som sa tešila, ak som si našla aspoň upratovanie v škôlke. Platy vtedy nestúpali ani zďaleka tak, ako inflácia. Priťahovali sme si opasky s nádejou, že raz to bude lepšie. Moje deti som nechtiac ukrátila o mnoho. Ale snažila som sa, aby dostali vzdelanie. Aby z nich vyrástli slušní, sebavedomí a aspoň troška úspešní ľudia. Aby nikdy nepocítili tú bolesť, ktorú som cítila ja, keď som im nemohla dať to, za čím ich srdiečka pišťali. Ja viem najlepšie, prečo sa dnes nerodí toľko detí ako kedysi. Ale nevyčítam to mladým, vyčítam to politikom.