Mal som jedného pacienta Chorváta. Bojoval vo vojne v Juhoške, bol vojak z povolania. Spýtal som sa ho či sa pred vojnou neznášali medzi sebou.
Povedal mi, že boli v mieste jeho bydliska to bolo dosť namiešané a mal dobrých susedov. Večer sa v lete stretávali, dobre sa najedli a napili, pospievali. Keď to "vybuchlo" sused zabil suseda, ktorého poznal celý život, alebo celú rodinu a povedal, že to nabralo také rýchle obrátky, že nikto už neuvažoval ako ČLOVEK.
Mimochodom jeho kamarát mu zomrel v náručí po zásahu granátom.
Videl som jeho očiach obrovský smútok a prázdnotu...
Toto zažívajú Ukrajinci a všetky národy zavlečené do vojnového besnenia.
Budem si to vždy pamätať, bola to sila.
Ahoj Anto!
