Však tak je to na ľudskej púšti. Ide človek na takej púšti a stretne toho čo ho osobne zná i v srdci ho má za priateľa a prosí ho vidiac v jeho ruke pohár. Daj sa mi prosím ťa napiť trocha vody. Ten priateľ mu povie, teraz som dopil a zvyšok som vylial tu na zem. I vidí ten človek že v druhej ruke drží jeho priateľ fľašu s vodou a hovorí mu, veď máš ešte vody a ten priateľ mu odpovie, tu mám na to aby som sa napil až vysmädnem. A pozrie ten človek do očí toho čo mal za priateľa a vidí radosť v jeho očiach ako jeho trápi smäd. Od učiteľa som sa naučil- že keď dávate, neočakávajte ničoho. To človek pochopí až vtedy keď sa s tým stretne a naučí sa nepridávať k svojmu od smädu trápeniu, ešte aj trápenie nad nevďačnosťou. Je pravdou že vám taký ľudia prestanú byť priateľmi a vznikne medzi vami priepasť ale nevracajte im rovnakou mincou lebo budete potom ako oni. A takých ľudí som stretol veľa a jedine čo vám ostáva je sa za takých ľudí len modliť a to je fakt. A nie je to ľahké.