A prečo boli prerušené? Pravda je taká, že viac už jednoducho nebolo koho vyvážať. Židia, ktorí na Slovensku ešte zostali a mali výnimky, boli potrební – išlo o lekárov, zverolekárov, inžinierov a pod. Časť z nich, vrátane rodinných príslušníkov, bola umiestnená v židovských pracovných táboroch (Nováky, Sereď, Vyhne). K uspokojivému zodpovedaniu tejto otázky treba sledovať vývoj frekvencie samotných deportácií. Už v júni 1942 sa tempo transportov viditeľne spomalilo – na to reagoval šéf Ministerstva vnútra I. Koso nariadením, že vlaky budú odchádzať už iba raz týždenne a to v piatok. Ani toto znížené tempo sa však vôbec riadne nedodržiavalo – do 20. októbra 1942 odišlo „iba“ päť deportačných vlakov. Limit na vypravenie transportu sa ťažko napĺňal, takže sa počty dopĺňali aj pri rôznych raziách, osoby sa brali z nemocníc, starobincov, z ústavov pre choromyseľných či zo slepeckých ústavov.


