Štefan Holčík: Na Istropolis zabudneme ako na PKO
Nuž tiež som to, ako 16-ročný, na jeseň a v zime 1972 zažil.
Nemal som z kurzu dobrý dojem. Obrovská neosobná, ponurá sála, málo osvetlená, studená...Na pódiu hrali 3 podivní, znudení hudobníci bez akéhokoľvek nadšenia, valčík a my zmätení tínedžeri sme sa, bohvie prečo, učili tancovať na tie melódie tancovať.
Potom nasledovali relatívne slávnostné, ale rozhodne nie honosné a nablýskané akcie, tuším sa volali venčeky, či predĺžené (?). Neostávalo iné, iba sa čo najskôr opiť a zabudnúť na tú úbohosť a trápnosť!
Nuž, vtedy si tak predstavovali komunisti slávnostné chvíle a tanec, ktoré všeobecne považovali za kapitalistický a buržoázny prežitok. Napokon tá úbohosť bola neskôr prezentovaná aj v neskorších televíznych reláciách " A pri tom speve", teda pri nadšenej, angažovanej, organizovanej, televíznej zábave !
Pokiaľ na tieto hrôzy minulosti nedokážeš zabudnúť, musel si mať skutočne smutný a krutý životný osud!