Bolo mi 11 rokov a ráno mama plakala pri pustenom rádiu. Povadili ste sa s otcom?-nie-kývnutím hlavy. Tak s bratom? -nie,kývnutím hlavy. BUDE VOJNA ! vyhŕklo zo mňa. Áno-kývnutím hlavy a slzy do pláteného kapesníka.
Verím, že rodičia, ktorí vojnu prežili sa báli lebo vedeli čo to je. My deti sme len vygulovali oči na zaparkované tanky po celej dĺžke Šmydkého ulici (na Štrkovci od jazera až po konečnú električky. Mladí vojaci sediaci na tankoch, sami nevedeli, čo sa bude diať a prečo prišli. Nikto ich neprovokoval a ani oni neboli drzí ale skôr smutní, keď na nich občas niekto vykríkol načo sem prišli, nech sa berú kade ľahšie. Pri samoobsluhe rada ľudí, hlavne na chlieb a pečivo, mlieko a maslo,múku. Základné potreaviny každý chcel do zásoby. Bol tam jeden mladý vojačik a nikto ho nechcel pustit do potrevín. Zrazu prišla babbička z obchodu a dala mu rohlíky a mlieko a na všetkých stojacich sa ráznym hlasom osopilka, že aj oni sa chcú najesť, dohovie kedy naposledy jedli.Všetci stíchli.