Kazdy lipne k inym "prieskumom"...:-)
obaja, "entrepreneur" a "myslitel" su svetskeho rangu...hlboko pod rangom ucenikov Jezisa Krista...:-)
Vsetko stvorenie patri Jehovi Bohu...ja sa jemu "upisat" nemusim...sluzit mu zo srdca a s ocenenim podla jeho zakonov je najvyssia form slobody, aku stvorena bytost moze dosiahnut!
Jezis Kristus je nasim vzorom...a modlil sa k svojmu Bohu a nebeskem Otcovi: "nech sa robi tvoja vola a nie moja"! - Matus 6:10 a 26:42.
Vsimite si zaver dopisu brata Müllera z vazenia svojim bratom:
"Prejavuje niekto z Vás nevraživosť voči režimu preto, že ja a ďalší bratia sme vo väzení? Potom Vás naliehavo prosím v mojom mene i v mene ďalších bratov, aby ste sa zbavili takých pocitov. Nepoddajte sa hnevu a nepriateľstvu, lebo my sme svoj prípad predložili Bohu a Vy urobte to isté.“ — Rim. 12:17–13:1.
Precitaj si pozorne historiu SJ v horecitovanych paragrafoch, aby si pochopil, ze ty casto citujes take falosne informacie, ake boli rozsirovane odpadlikmi...
Bratia, pamätajte na to a nepripusťte žiadne takéto diskusie. Prejavuje niekto z Vás nevraživosť voči režimu preto, že ja a ďalší bratia sme vo väzení? Potom Vás naliehavo prosím v mojom mene i v mene ďalších bratov, aby ste sa zbavili takých pocitov. Nepoddajte sa hnevu a nepriateľstvu, lebo my sme svoj prípad predložili Bohu a Vy urobte to isté.“ — Rim. 12:17–13:1.
Tento list veľmi povzbudil verných bratov a sestry. Ján Tesarz povedal: „Dostali sme jeho list, ktorý napísal z väzenia v roku 1957. Nebol v ňom ani náznak kompromisu, len kresťanská rozumnosť!“ Ale nie všetci mali takýto názor. List brata Müllera sa stal predmetom kontroverzií a mnohých špekulácií.
Oddelení od zboru
Po vyhlásení úplnej amnestie pre politických väzňov v máji 1960 boli mnohí Jehovovi svedkovia prepustení z väzenia. Bol to nádherný pocit! Napriek hrozbám pohotovo obnovili kázanie dobrého posolstva.
Pretože zákon vyžadoval, aby ľudia volili, niektorí svedkovia išli do volebných miestností, ale z dôvodu svedomia nevhodili do urny volebný lístok s menom politického kandidáta. Iní si mysleli, že títo bratia urobili kompromis. Niektorí bratia, pochopiteľne, zazlievali úradom, že zle zaobchádzajú s ich kresťanskými bratmi. Brat Müller to komentoval slovami: „Táto situácia mi robila veľké starosti, preto som na jeseň roku 1957 napísal [z väzenia] list, aby som bratom pomohol pozrieť sa na veci z nadhľadu.“ Jeden odsek obsahoval tieto myšlienky:
„Mám ešte inú bolesť v srdci... Chcel by som bratom pripomenúť, že naše zhromaždenia sú zamerané na štúdium Písma a na školenie Jehovových svedkov, aby boli lepšími a spôsobilejšími služobníkmi. Je jednoducho neprijateľné rozprávať sa na zhromaždeniach o politike alebo vyhlasovať akékoľvek protištátne názory, bez ohľadu na to, kde sa zhromaždenia konajú, a bez ohľadu na to, či sú prítomní len dvaja, alebo viacerí.
Tento rozhovor prispel k tak trocha otvorenejšej komunikácii medzi určitými bratmi a vládnymi úradmi. Vzhľadom na atmosféru, ktorá vtedy existovala, si však niektorí svedkovia, ktorí sa dozvedeli o týchto rozhovoroch, mysleli, že títo zodpovední bratia robia kompromisy. Niet pochýb, že bratov, ktorí takto reagovali, viedla silná túžba predísť akémukoľvek kompromisu v kresťanských zásadách. Niekoľko bratov, ktorí prejavovali dogmatický postoj, otvorene vyjadrilo nedôveru k bratom, ktorí sa rozprávali s vládnymi činiteľmi. Ale bola ich nedôvera dobre podložená?
Ovplyvnili to aj ďalšie faktory. Juraj Kaminský, ktorý lojálne slúžil Jehovovi vyše 50 rokov, vysvetľuje: „Po zatknutí zodpovedných bratov a mnohých starších začali niektorí z bratov, ktorí sa ujímali vedenia v zboroch a krajoch, predpisovať zvestovateľom pravidlá správania, vytvárali zoznamy toho, čo robiť a čo nerobiť.“ O koľko lepšie by bolo ‚podporovať poslušnosť vierou‘, ako to robil apoštol Pavol! (Rim. 16:26)
V roku 1957 ma navštívili dvaja ďalší pracovníci Ministerstva vnútra. Trojhodinový rozhovor sa niesol v úplne inom duchu. Mohol som otvorene vysvetliť názory a postoje svedkov v rôznych sporných otázkach. Zaujímal ich náš postoj k vojenskej službe, ku krvným transfúziám, k odborovým zväzom a mnoho ďalších otázok. Nakoniec sa ma jeden z nich opýtal: ‚Pán Müller, myslíte si, že by sme mohli byť priatelia?‘ Odpovedal som: ‚Priateľmi sú ľudia, ktorí sú si veľmi blízki a majú mnoho spoločných záujmov. My Jehovovi svedkovia veríme v Boha. Ale vy komunisti ste ateistami. Nemôžeme mať spoločný základ. Ale myslím si, že môžeme žiť a bývať vedľa seba.‘ Ten úradník povedal: ‚Páči sa mi vaša odpoveď, lebo v opačnom prípade by sme vám nemohli dôverovať.‘ Mal som dojem, že túto poslednú otázku položil preto, aby zistil, či môžeme v budúcnosti nadviazať spolu nejaký zmysluplný dialóg. A ak áno, privedie nás to o krok vpred k vyriešeniu našej situácie.“
Na konci päťdesiatych rokov bola situácia bratov v Československu dosť náročná. Mnohí boli vo väzení. Komunikácia so svetovým ústredím Jehovových svedkov bola prerušená. Niektorí iniciatívni bratia vydávali pokyny, ktoré vyjadrovali ich vlastné názory namiesto toho, aby boli dôsledne založené na Písme. (Tít. 1:9; Jak. 3:1) Niektorí jednotlivci reagovali na tlak tej doby tým, že zaujali pevný postoj v niektorých záležitostiach bez toho, že by poznali všetky fakty. (Porovnaj Príslovia 18:13, 17.) Niekoľkí začali ‚odvádzať za sebou učeníkov‘. — Sk. 20:30.
O udalostiach z toho obdobia brat Müller neskôr napísal: „Jedného dňa v januári 1956 ma vo väznici vo Valdiciach odviedli do kancelárie, v ktorej na mňa čakali dvaja muži. Tvrdili, že sú z Ministerstva vnútra. Snažili sa ma presvedčiť, že by sme mali ‚poľaviť‘ v niektorých našich náboženských náukách. Nezhodli sme sa v tom, a preto bol tento rozhovor krátky.
Odporúčame