akosi si, zdá sa, nepochopil blog a môj komentár...
Zelený nás chce zatiahnuť do tretej svetovej vojny
Zelený si nakradol dosť a ešte sa ani nevie obliecť, na dôležité rokovanie príde vo svetri , už to je znak neúcty voči ostatným
hmm, moja sesternica v Prahe nakričala na Ukrajinca, čo si v električke zapálil cigaretu, kolegyňu nepustila Ukrajinka si sadnúť vo vlaku, napriek tomu ,že tá mala miestenku. drzé spôsoby majú mnohí z nich , presne ako ich vodca Zelený- nevďační sú
toto sú tak "úžasné" a dôležité články...čo je asi ich cieľom?
Zelený by mal už odísť do nenávratna...
Napokon, nechceme byť ironickí, ale koncovka je vlastne taká, po akej volali západní progresívci a globalisti. Jedenásť rokov chceli, aby sa konflikt vyriešil silou.
A tak sa aj stalo.
Ukrajina a Západ mali zvážiť, či prípadnú veľkú vojnu s Ruskom dokážu vybojovať do víťazného konca. Teda do strategickej porážky Ruska a rozšírenia NATO o Ukrajinu s Krymom – ako zneli smelé plány…
Lebo takto nakoniec Ukrajina nebude ani v NATO, ani si neudrží územia. A podnecovanie konfliktu bolo vlastne zbytočné, keďže Rusko na začiatku (2014) požadovalo ochranu ruských menšín a zmluvy o neutralite Ukrajiny.
Pokiaľ ide o riešenia, platí, že tie dobré sa už minuli v januári 2021. A po troch rokoch krvavých bojov a krájania Ukrajiny ostali len zlé a ešte horšie…
Tým zlým riešením je prikývnuť na zmenu štátnych hraníc silou. A tým ešte horším je ignorovať realitu, zatĺkať skutočné príčiny vojny, zatvárať si oči pred následkami. A pokračovať v naivných patetických heslách o porážke Ruska, ako to stále robia dezorientovaní lídri EÚ.
Dnes, po skúsenostiach s tromi, respektíve jedenástimi rokmi vojny už odpoveď poznáme. Ukrajina spolu so Západom mohla a mala pristúpiť na Minské dohody z rokov 2014 a 2015.
Neskôr v decembri 2021 Ukrajina (so Západom) mohla a mala pristúpiť na rokovania o vojenskej neutralite Ukrajiny.
Vojnoví jastrabi vtedy namietali, že je to neprijateľné, lebo by to znamenalo vylúčenie Ukrajiny z programu rozširovania NATO. Iste, bol by to zásah do suverénneho rozhodovania Ukrajiny a jej spojencov, lenže také sú v geopolitike pravidlá hry. Volá sa to červené čiary.
V Mexiku alebo na Kube môžu byť len ťažko ruské rakety namierené na Washington. Golanské výšiny, formálne sýrske územie na hranici Izraela, môžu byť len ťažko pod kontrolou džihádistov. A Ukrajina – štát s miliónovými ruskými menšinami – mohla byť len ťažko pevnou a bezpečnou súčasťou NATO. Nešlo by to (ako správne predpovedal Arestovyč a mnohí iní) bez rizika veľkej vojny s Ruskou federáciou. Jadrovou veľmocou…
A hlavne omyly. Omyly, ktoré časom prerástli do sústavných klamstiev.
Tieto rozpory viedli k paralelnej realite, respektíve k dvom svetom. Prvým svetom bola bojová realita, kde Ukrajina rýchlym tempom strácala územia, životy, sily, obyvateľov, ekonomiku… A tým strácala aj vyhliadky na členstvo v NATO. Druhým svetom bola informačná vojna. Na tomto virtuálnom, informačnom fronte sa ukrajinskí aj západní lídri vytrvalo ubezpečovali, že vyhrávajú. A že niet iného konca ako vynútený mier „strategickou porážkou Ruska“.
Rozpor medzi spomínanými dvoma svetmi – svetom reality a svetom patetických póz – sprevádzal prakticky celé tri roky veľkej vojny. S následkami, ktoré sú pre Ukrajinu zničujúce.Smutné je, že aj Ukrajina, aj Západ celý čas stupňovali omyly a chyby v tej najpodstatnejšej otázke. Tá znela veľmi jednoducho: či je správne rokovať s Ruskom o dohodách, alebo je správne vylúčiť dohody ako neprijateľné a trvať na tom, že sa konflikt vyrieši silou.
Bol však presvedčený, že Ukrajina by vojnu mohla vyhrať, ak bude mať sľubovanú vojenskú podporu krajín NATO. A ak Rusko narazí na bolestivé obchodné sankcie.
Aj to bol omyl. Ukrajinskí a západní lídri sa ráno, na obed aj večer klamali silnými rečami o tom, aké správne bolo vylúčiť rokovania s Ruskom, lebo konflikt vraj nemá iné ako vojenské riešenie: porážku Ruska na Ukrajine. Západ vraj bude vojensky podporovať Ukrajinu dovtedy, kým nezvíťazí.
To sa nenaplnilo a neskôr si to priznal aj Arestovyč. Spoliehať sa na záruky Západu bola chyba.Tvrdá línia Ukrajiny a Západu sa, žiaľ, presadila aj po marci 2022 a po iniciatíve izraelského premiéra Bennetta, ktorý radil Zelenskému, aby s Rusmi čo najskôr dohodol prímerie. Pokusy o mierové riešenie však opäť stroskotali na tom istom: na neochote Západu a ukrajinského vedenia pristúpiť na politické riešenie. Konflikt mali rozhodnúť zbrane.
Lenže rýchlo sa ukázalo, že to nebol nijaký realistický „plán víťazstva“. Boli to len patetické reči.
Rusi na prelome rokov 2021 a 2022 vysunuli na hranice Ukrajiny stovky tisíc vojakov a naliehali na ukončenie vojny na východnej Ukrajine. A na dohody o vzájomných bezpečnostných zárukách NATO – Rusko.
Márne.
Západ rokovania o dohodách odmietol. A odmietla ich aj Ukrajina. Konflikt na Donbase sa mal vyriešiť silou. Ukrajina vyzbrojovaná krajinami NATO mala dobyť Donbas aj Krym a následne mala mať otvorené dvere do Aliancie.
Táto stratégia sa ukázala ako fatálny omyl.
Po tom, čo boli rokovania s Ruskom zhodené zo stola, nasledovala plnoformátová vojna Ruska proti Ukrajine. Západ sa tváril, že bola „nevyprovokovaná“. Aj to bol omyl…Vojnu Ruska proti Ukrajine veľmi presne predpovedal poradca kancelárie ukrajinského prezidenta Arestovyč. Už v roku 2019 tvrdil, že veľká vojna bude neodvratná a prepukne po roku 2021 alebo 2022.
Podľa Arestovyča boj Ukrajiny proti ruským menšinám z Donbasu a jej zámer vstúpiť do NATO musel nevyhnutne smerovať k zrážke s Ruskom.
Ukrajina predsa vojensky prehrávala už počas Bidenovej vlády. Frontová línia sa celý čas posúvala západným smerom. Bola to Bidenova vláda, ktorá v roku 2024 tlačila Zelenského do zúfalého kroku: povolávania 18-ročných. A bola to Bidenova vláda, ktorá blokovala pozvánku Ukrajiny do NATO (Vilnius 2023).
A nakoniec: bola to Bidenova vláda, ktorá natvrdo priznala, že reči o vojenskej porážke Ruska na Ukrajine boli celkom nereálne. Také niečo by predsa bolo nad možnosti a sily Ukrajiny. Bezpečnostným expertom to bolo celkom jasné. Povedal to Bidenov poradca Eric Green.
Trump len priznal farbu a oznámil, že už nemá zmysel nalievať ďalšie miliardy dolárov do konfliktu, ktorý nie je možné vyhrať. Nasledovalo to, čo bolo tak či tak neodvratné: rokovania Američanov s Rusmi o ukončení vojny.
Západ sa tým krvavým oblúkom vracia tam, kde už bol.Ruskej invázii z 24. februára 2022 totiž predchádzal posledný pokus Ruskej federácie rokovať o mieri na Donbase. .
Daniš: Po prvom roku vojny Ruska na Ukrajine bol Západ odhodlaný „vyriešiť konflikt silou“. Víťazstvom Ukrajiny. Po druhom roku to išlo na zotrvačník, hoci s pochybnosťami. Po treťom roku je to jasné: stratégia Západu a Ukrajiny bola postavená na omyloch.
Tretie výročie ruskej invázie na Ukrajinu má pochmúrne kulisy. Je zrejmé, že Ukrajina nevyhráva, ale prehráva. Zákaz rokovaní s Ruskom, ktorý platil roky, je už neudržateľný. Ukrajina sa má v záujme mieru vzdať aj území, aj členstva v NATO. Ak sa to stane, Rusko dosiahne dva základné ciele: udrží si Krym s Donbasom a Ukrajina bude vojensky neutrálna.
Európa z tejto zúfalej koncovky vojny viní Trumpa a jeho neochotu pokračovať vo vojenskej podpore Ukrajiny. Je to však omyl. Presnejšie: je to ďalší z omylov, ktoré sprevádzajú Ukrajinu a Západ už od začiatku. Od roku 2014, keď ukrajinská armáda vojensky zaútočila na proruských rebelov z Donbasu.
Donald Trump a Elon Musk ohlasujú niečo ako zásadnú prestavbu systému. Od základov. Stovky miliárd dolárov určené na „výchovu sveta“ sa majú vrátiť domov. Budú sa investovať do rozvoja Spojených štátov. Nie do atlantických spolkov, dúhových festivalov a médií v Tbilisi, Kyjeve, Kišiňove a Bruseli…
Unavení dravci prestávajú bojovať a začínajú si deliť svet za rokovacím stolom.A Európa? Európa buď pochopí novú realitu a prispôsobí sa: menej jalového aktivizmu, viac realizmu. Alebo si ju prispôsobia iní.
Politika Spojených štátov – a politika „kolektívneho Západu“ – stála na nekompromisnom rozširovaní americkej sféry vplyvu: o Gruzínsko, Ukrajinu, Moldavsko… A na tvrdo protiruskom kurze. Nijaké rokovania s Ruskom, nijaké dohody s Ruskom. Izolácia.
Táto stará a napokon neúspešná geopolitická línia Spojených štátov sa vyčerpala. A v roku 2025 sa otočila. Spojené štáty spolu s Izraelom rehabilitovali Rusko a podávajú mu ruku. Je to prudký a pre mnohých bolestivý obrat. No skôr či neskôr by bol zrejme nevyhnutný.Tvrdý kurz a hybridná vojna stáli Američanov stovky miliárd dolárov, vyčerpávanie muničných a raketových zásob (čo znepokojuje Izrael už od marca 2022). A bez víťaznej koncovky. Spojené štáty prehrali prakticky všetky vojny, do ktorých sa rozbehli v 21. storočí: vojnu o Afganistan, Irak, Sýriu, Líbyu. A napokon prehrávajú aj proxy vojnu o Ukrajinu a Gruzínsko, respektíve o rozšírenie NATO na východ…
Namiesto rešpektovania dohôd a ochrany ruských menšín však po februári 2014 nasledoval prevrat a útoky ukrajinských nacionalistov proti proruským regiónom (Luhansk, Doneck, Krym, Odesa). Politické konflikty medzi západom a východom Ukrajiny veľmi rýchlo prerástli do plánov na nasadenie ukrajinskej armády proti doneckým rebelom. Teda proti ruským menšinám z východu Ukrajiny. Odvtedy, od apríla 2014, je na Ukrajine vojna, ktorá trvá dodnes.
Rusko sa aj po roku 2014 pokúšalo o rokovania. Základom mierového riešenia mali byť Minské dohody. Lenže ani ukrajinská vláda, ani Západ ich nerešpektovali. Naopak, ako sa neskôr pochválila Merkelová, Minské dohody poslúžili na získanie času a na masívne vyzbrojovanie Ukrajiny.
Ďalší pokus Ruska o rokovania a mierové dohody o Donbase a neutralite Ukrajiny prišiel koncom roka 2021. Opäť to bol bezvýsledný pokus.
Súčasťou nových dohôd zrejme bude rozdelenie Ukrajiny a vojenská neutralita toho, čo z nej ostane. Bude to daň za hlúpu politiku tých, ktorí jedenásť rokov (od roku 2014) radili vyriešiť konflikt o Donbas zbraňami a silou. No tak sa vyriešil silou. Nie ukrajinskou, ako zneli aktivistické bojové heslá, ale tou väčšou. Ruskou. Logicky.
Krach globalistov sa nelámal na Trumpovi. Prišiel už skôr, za vlády Obamu (a viceprezidenta Bidena) a potom za prezidenta Bidena. Za Obamu Ukrajina prišla o Krym. Za Bidena definitívne prišla o Donbas.
Pritom sa to tak vôbec nemuselo skončiť, ak by majdanisti a Západ vo februári 2014 rešpektovali dohody – dnes už dávno zabudnuté – so zástupcami ruských menšín a Ruskom. Dohody predpokladali, že majdan nepovedie k neústavnému prevratu, ale k vymenovaniu dočasnej vlády, ktorá bude rešpektovať ruské komunity. Tie tvorili väčšinu obyvateľstva Krymu a Donbasu a boli sústavne ohrozované ukrajinskými a gruzínskymi radikálmi .
Odporúčame