Dani, " zobrali ste mi vietor z plachiet ".
Už som začal písať.
Práve som sa prebral z hibernácie trvajúcej 100 pozemských rokov.
Som mimo tela, prvé signály mozgovej kôry jemne pokúšajú oživiť motoriku stuhnutých svalov.
Oči sa otvárajú a v diaľke nekonečný tunel, na jeho odvrátenej strane malý svetlý bod.
Ako len čudne žiari a prebleskuje v rytme čohosi, čo popri ňom ako modla blaženosti plápolá.
Niekoho mi to pripomína.
Neviem si spomenúť.
Musíš, musíš, inak naveky zostaneš v stave neznáma !
Neviem, nevládzem.
Nestačím sledovať jeho frekvenciu, upadám do zvláštneho stavu odluky tela a mysle.
Myseľ sa odpútala a rýchlosťou miliónov svetiel smeruje k žiarivému bodu.
Približuje sa, je mi taký známy, len stále neviem, neviem...
Som už blízko, to nie je žiara.
Vnáram sa do čohosi dokonalého, neskutočného, akoby som získal stav najvyššieho poznania.
Dve tváre sú zosobnením tajnej hmoty.
Je to neutrálny sen ?
Najhorší, si na Slovensku, v svete Noriky a Daniely !
