Ale on to spravil veľmi šikovne. Na obedy nás vozili autom do jednej jedálne, vždy po päť. Ale kým sme obedoval,i stroje, boli to automaty, boli v prevádzke. Keď sme sa vrátili z obeda mali sme tam takú zásobu, že sme išli dušu vypustiť, aby sme to spracovali. Šťastie mal ten, kto v ten deň robil na stroji, ktorý neišiel na automat, tam ho zastúpil na tú polhodinu zoraďovač. Asi dve hodiny pred koncom smeny sme si museli okolo tých strojov poupratováť, väčšinou sme obsluhovali tri stroje. Takže zase sme mali zásobu, ktorú sme museli spracováť. Ja som nakoniec celkom prestala chodiť na obedy, lebo mi to nestálo za to. Viete, ako sme to prežili? Stalo sa, že sme niekedy mali trochu menej práce, vtedy sme chodili pomáhať kolegyniam, ktoré nestíhali, oni nám to vrátili nabudúce. A pán majiteľ si kúpil aj tri auta do roka. Na dovolenku chodili spočiatku dva- trikrát, potom každý mesiac. A my sme sa tešili, že idú niekde, aspoň nad nami nestáli.


