V zahraničných kontaktoch je to tak, ako píše autor. Nechcem hodnotiť, či je to dobre alebo zle (a je mi fuk, kto je Zolo Mikeš, či červený alebo zelený, modrý alebo kvetinkovaný), ale na istých úrovniach, aj nižších ako medzištátnych, sa ospravedlňovanie vníma ako slabosť partnera. Bolo to tak v stredoveku, novoveku aj teraz, človek sa v svojej podstate vôbec nezmenil a ak sa robia nejaké vyhlásenia typu "ospravelňujeme sa", tak nie sú úprimné, ale sú formou diplomacie a kalkulu. A robia sa veľmi zriedkavo. Partner si viac váži rebelov typu Klausa, ktorý sa neospravedlní za nič a napriek tomu, že ho vypískali v EU parlamente, nadávali na neho, nakoniec dostal cenu svetového politika (neviem presne, aká to bola cena, ale to je jedno). Slováci majú vo zvyku pri kontakte so zahraničným partnerom, ktorého považujú za silnejšieho, nadbiehať mu v domnení, že získajú ústretovejšie jednanie, ale to je omyl, dosiahnu iba pohŕdanie, i keď ich navonok tľapkajú po pleci.