Kým kráľov hraníc vystriedali krstní otcovia
Priateľu,
ani zemepán nemal majetok na to, aby vytváral sociálny podnik, kde každý bude pracovať, len tak aby sa nepovedalo. Aj pandúri niečo stáli. Preto zemepán uzatváral zmluvy a prenajímal ornú pôdu, pasienky, či lesy, za úhradu v naturáliách, či v peniazoch. Sám vedel, že motivácia nevoľníkov, je pri takomto hospodárení väčšia. Nevoľník, teraz už samostatná hospodárska jednotka, sa musel obracať, aby bol ziskový, preto kúpil radšej koňa nelegálnou cestou a vyhol sa mýtu, ktoré by musel zacvakať, keby koňa kúpil na úradnom jarmoku. Na každej významnejšej križovatke, sa totiž vyberalo mýto ako za tovar, tak i za zdroje ťažnej sily. Dodnes máme dediny s prívlastkom Mýtne(a). Tisíce rokov to takto funguje. Proste štátny útvar, chce svoje peniaze, stoj-čo stoj, aj keby občanovi neostalo ani na chleba. No a čo potom ostáva občanovi, aby vôbec prežil? Ísť neoficiálnou cestou. Že je to neetické, nemorálne, nesolidárne? Ide o elementárne prežitie, kto to nezažil, nepochopí.