Najväčšie katakomby sveta ožívajú. Nádeje Odesanov smerujú do podzemia
Tento článok bol napísaný v roku 2016
Pre obyvateľov byvalého Sovietskeho zväzu vždy mala Odessa osobité čaro. Bolo to mesto, kde sa nikdy nebrali veci príliš vážne, mesto ľudí s osobitým humorom, mesto umení, mesto, kde sa dalo mnoho z toho, čo sa inde v „Sojuze“ nedalo. Mesto, kde Vysockij nebol iba spevák, ale aj detektív. Proste Odes(s)a.
Dnes sme sa prechádzali jeho ulicami, parkmi, hľadeli dolu Potemkinovými schodmi na prístav a šíre more. Opäť. Takto pred dvomi rokmi sme tu boli tiež a sťaby páchatelia sme sa vrátili na miesto činu. Prechádzať ulicami, ktorými sme pred dvomi rokmi utekali pred davmi rozvášnenej mládeže, bolo zvláštne. V mysliach sme sa vrátli späť. Ako dnes vidíme mladučké dievčatá, ktoré vyberali dlažobné kocky a nosili ich svojim milým, aby ich hodili na tých na druhej strane barikády. Odesan na Odesana