Nie je na tom nič vtipné.
Ukázalo sa, že áno.
V roku 1970 som dala svoj nový bicykel Favorit spolužiačke z mnohodetnej rodiny. S plačom som odmietala ísť si ho pýtať naspäť. "Dobre," povedala napokon mama, "ale iný bicykel už nedostaneš." A nesmela som o tom ani muknúť. Teda nie že by nebola charita, posúvali sa aj šaty či topánky, ale nevolali sme to tak a ani sa o darovaní veľa nerozprávalo. Bolo to niečo prirodzené, z dobrého srdca. Určite bez kamier.
Takže je to o teplých.
Kto zmaľoval Amal?
"...pre osud nikým nepotrebnej"? To je aká lovenčina? Hádam nikomu nepotrebnej.
My sme občas mali uhoľné prázdniny...
Hľadám, z čoho by sa dalo stlstnúť.
Odporúčame