Rovnaké rany boli aj na druhej strane. To bola zvonka vyvolaná občianska vojna, nijaká genocída.
Rovnaké rany boli aj na druhej strane. To bola zvonka vyvolaná občianska vojna, nijaká genocída.
Akosi sa zozelenieva, keď treba roztočiť cestovný ruch... Čo dostaneme za to, že zostaneme doma?
Nejde o bátie sa, ale o rozum.
Veru debilné opatrenia. A nútia ľudí testovať sa a dať sa očkovať.
Takých príbehov bolo v tých časoch na každom kroku. Ona sa vydala, lebo na ňu tlačila matka - a Sládkovič ju fakticky odmietol. On sa oženil o tri roky s inou a splodil deväť detí (štyri zomreli). Nikdy sa nestaral, čo je s ňou (aspoň o tom neviem); prežila ho o 26 rokov.
Takých príbehov je dosť aj dnes.
Havlova lavička je na hanbu svetskú. Nielen v Bratislave, ale aj v Košiciach a inde.
V Bratislave máme na lavičkách bezdomovcov.
Tono Pižurný má zrejme radosť.
Andrej Braxatoris (Sládkovič) a Mária Pischlová (Marína) sa sotva stretli, je to podobný výmysel ako Ľudovít Štúr a Adela Ostrolúcka. Určite nikde nesedeli nahí. Zato, že Sládkovičovi pracovala fantázia a že v básnickej skladbe Marína spojil lásku k vysnívanej, nereálnej, žene s láskou k vlasti, sme vďační. Máme národný poetický klenot, z ktorého niektorí poznajú pár veršov (zväčša 8). Myšlienka, že takto by si mlaď mohla vypočuť to, čo sa v škole nechcela učiť, je možno celkom dobrá, ale zrejme ju prevalcujú selfíčka. Je to predajný gýč. Pamätáte sa na tie kravské sochy v Bratislave?
Čím jednoduchší živočích, tým nebezpečnejší.
Alebo: On v bikinách, ona s potetovanými svalmi.
Zvýhodňovanie zaočkoaných je to isté ako nútenie do očkovania sa.