Teraz sa drgá lakťom do lakťa.
Teraz sa drgá lakťom do lakťa.
Ale dobre, to sú také kraviny. Pre nás boli Nemci fašisti a hotovo.
Veď preto sa tak vrtia, že Nemecko vyvolalo aj prehralo svetovú vojnu. Ako oslavovať porážku Nemcov a pritom neublížiť dnešnému "spojencovi"? Prakticky v šéfovskej pozícii?
Možno tých šesťtisíc tam pochovaných by pískalo.
Načo sú také štátne sviatky, ktoré si predstavitelia štátu nevážia? Len aby bol voľný deň? Som hlboko sklamaná takou ignoráciou 75. výročia oslobodenia. Keby len ignorovaním, ale znevažovaním, vyťahovaním kadejakých íverov, čo lietajú, keď sa rúbe les. Každý, kto riskoval svoj život v protifašistickom odboji počas 2. svetovej vojny, je pre mňa hrdina. Keď už na úctu padlým spomedzi spravodlivých kašle prezidentka, predseda parlamentu či premiér, ja si v tichosti spomeniem. A možno si pustím Vysockého alebo Alexandrovovcov.
Od rána sa mi motajú v hlave verše vynikajúceho básnika Vojtecha Mihálika. Ak ho smiem vôbec spomenúť, tak časťou jeho básne Mier:
V hostinci Pod zbojníckym bukom
famózny klavirista poľský
Tadeusz Dobrowolski
jedol višňovú omáčku.
Lyžicu dvíhal ľavou rukou.
Pravý rukáv mal vo vačku.
Zahraničnej propagandy.
Korčok si možno mykal.
Menej jedz. A menej pi.
Naopak, len vnímam, aká je veda bezmocná, tápajúca a zneužiteľná.
Zaujímavý príspevok ku Dňu víťazstva nad fašizmom....
Michel Houellebecq, inžinier agronóm, ktorého matka ako 5-ročného zverila starým rodičom, lebo dospela k rozhodnutiu, že sa o syna nedokáže starať... Nie je vhodný čas na tohto trpkého spisovateľa a jeho filozofovanie.