Spomeňte si na významnú ukrajinskú aktivistku Ninu Potarskú, ktorá bola minulý týždeň aj v Bratislave. Akokoľvek nenávidí Putina za to, že jej ničí vlasť, vyjadrila pochopenie pre obyvateľov Donbasu, ktorí sa tešia z ruských pasov, lebo osem rokov sa cítili ako druhotriedni občania, nechránila ich ukrajinská vláda, nechránili ich štruktúry Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, a tu zrazu o nich prejavilo záujem Rusko. Viete, ja sa tým ľuďom nečudujem, keď každé ráno vidím zúrivú, nenávistnú tvár Zelenského, ako sa chrapľavým hlasom vyhráža – z toho chlapa nejde žiadna dôvera, len strach. A spomeňte si, prosím, na rok 1999. Vtedy sa Slobodan Miloševič tiež správal necitlivo k albánskej menšine a britský premiér Tony Blair vyhlásil, že humanitárny princíp má prednosť pred nezasahovaním do vnútorných záležitostí štátov. Ja s tým nesúhlasím, ale takýto bordel v medzinárodných vzťahoch predsa nemôže existovať. Buď platia pravidlá pre všetkých alebo pre nikoho.


