Pravdepodobnosť, že sa to tak udialo pri jednom druhu za druhým, nie je ani možné logicky vysvetliť...
Pravdepodobnosť, že sa to tak udialo pri jednom druhu za druhým, nie je ani možné logicky vysvetliť...
Pravdepodobnosť, že v prípade samca i samice vznikol tento prepojený spôsob reprodukcie čírou náhodou, by bola aj pri jednom druhu taká malá, že by sa nedala vyčísliť...
Zložitosť vystupuje do popredia zvlášť pri živých organizmoch so zložitými orgánmi, ktoré by im boli zbytočné bez iných zložitých orgánov. Rozoberme si príklad reprodukcie.
Evolučné teórie tvrdia, že ako sa živé organizmy stále rozmnožovali, stávali sa čoraz zložitejšími. V určitom bode sa však samičkám museli vyvinúť reprodukčné bunky, ktoré si vyžadovali oplodnenie zodpovedajúcimi samčími reprodukčnými bunkami. Aby potomkovia mali správny počet chromozómov, reprodukčné bunky oboch rodičov prechádzajú pozoruhodným procesom nazývaným meióza, pri ktorom v nich zostáva len polovica zvyčajného počtu chromozómov. Tento proces zabraňuje tomu, že by potomkovia mali priveľa chromozómov.
Existuje veľké množstvo chemických reakcií, ktoré sa musia odohrať v presnom časovom slede, aby vznikla DNA, stavebná jednotka života. Dr. Frank Salisbury z Utahskej štátnej univerzity v USA pred troma desaťročiami vypočítal pravdepodobnosť samovoľného vzniku základnej molekuly DNA nevyhnutnej na vznik života. Jeho výpočet odhalil, že táto pravdepodobnosť je taká malá, že sa to považuje za matematicky nemožné.*
Ďalší problém — zložitosť
Druhý problém, ktorý riešia dnešní vedci, sa týka nesmiernej zložitosti sveta okolo nás. Zo skúsenosti vieme, že čím je niečo zložitejšie, tým je menej pravdepodobné, že sa to udeje náhodou. Zamyslime sa nad jedným príkladom.
Presne nastavený vesmír — vec náhody?
Austrálsky fyzik Paul Davies vyjadril podobnú myšlienku: „Niet pochýb o tom, že mnohí vedci... sa vysmievajú predstave, že by mohol existovať Boh, alebo aspoň neosobný tvorivý princíp.“ Potom dodal: „Ja osobne sa nepripájam k ich výsmechu... Nemôžem veriť tomu, že naša existencia vo vesmíre je iba hrou osudu... náhodným javom v úžasnej kozmickej dráme.“
Presne nastavený vesmír — vec náhody?
Mnohým uvažujúcim ľuďom nestačí na vysvetlenie tejto presnosti tvrdenie, že to všetko je len vecou náhody. Fyzik John Polkinghorne, ktorý pôsobil na Cambridgeskej univerzite, dospel k takémuto záveru: „Keď si uvedomíte, že zákony prírody musia byť neuveriteľne presne zosúladené, aby vznikol vesmír, aký vidíme, do mysle sa vám tlačí myšlienka, že vesmír tu nie je len tak náhodou, ale jeho vznik je výsledkom nejakého zámeru.“
Presne nastavený vesmír — vec náhody?
O aké nastavenie vesmíru ide? Zamyslime sa napríklad nad presným nastavením štyroch základných síl prírody: elektromagnetickej sily, gravitačnej sily, silnej interakcie a slabej interakcie.* Tieto sily vplývajú na každý objekt vo vesmíre. Sú pevne stanovené a vzájomne vyvážené tak presne, že aj pri ich nepatrnej zmene by bol vesmír bez života...
Presne nastavený vesmír — vec náhody?
Jedna z hlavných nezodpovedaných otázok súvisí s presným nastavením nášho vesmíru. Prečo sú vo vesmíre nemenné fyzikálne zákony a prírodné konštanty, ktoré sú nastavené tak presne a ideálne, aby mohla existovať taká planéta, ako je naša, a všetok život na nej?
Tí, ktorí odmietajú uznať autoritu Božieho vyvoleného Kráľa, urážajú Jehovu. Popierajú Jehovovu zvrchovanú moc nad celým vesmírom a jeho právomoc a schopnosť vybrať Kráľa, ktorý bude najlepším vládcom nad ľudstvom.
Keď Jehova prejavoval súcit jednému národu:
Jehovov súcit jasne vidno v jeho zaobchádzaní s izraelským národom. Koncom 16. storočia pred n. l. milióny Izraelitov otročili v starovekom Egypte a boli kruto utláčaní. Egypťania im strpčovali „život tvrdým otroctvom pri hlinenej malte a tehlách“. (2. Mojžišova 1:11, 14) Izraeliti vo svojom súžení volali k Jehovovi o pomoc. Ako na to reagoval Boh nežného súcitu?
Je nežný súcit prejavom slabosti? Mnoho nedokonalých ľudí má tento názor. Napríklad rímsky filozof Seneca, ktorý bol súčasníkom Ježiša a vedúcou postavou intelektuálov v Ríme, učil, že „ľútosť je slabosť mysle“. Seneca bol obhajcom stoicizmu, filozofie zdôrazňujúcej stav vnútorného pokoja bez akýchkoľvek citov. Podľa Senecu mohol múdry človek pomôcť ľuďom v tiesni, ale nesmel dovoliť, aby sa v ňom prebudila ľútosť, lebo taký pocit by ho pripravil o vnútorný pokoj. Tento sebecký názor na život nedával žiaden priestor vrúcnemu súcitu. Ale Jehova taký rozhodne nie je! Vo svojom Slove nás uisťuje, že „je veľmi nežný v náklonnosti a milosrdný [doslova „súcitný“]“. (Jakub 5:11) Ako uvidíme, súcit nie je slabosť, ale silná a veľmi dôležitá vlastnosť. Pozrime sa, ako ju Jehova, náš milujúci Otec, prejavuje.
2. Paralipomenon 16:9
"Lebo Jehovove oči chodia sem a tam po celej zemi, aby ukázal svoju silu v prospech tých, ktorých srdce je celé voči nemu. Konal si v tomto pochabo, lebo odteraz budú proti tebe vojny.“
Ale možno poviete: ‚Boh je predsa dokonalý, nerobí chyby!‘ V akom zmysle teda Boh cíti ľútosť? Odpoveď na túto otázku nám môže pomôcť pochopiť niečo, čo nás môže naplniť až bázňou: Jehova má pocity a naše správanie môže mať na jeho pocity vplyv. Uvažujme o slovách zapísaných v knihe Sudcovia 2:11–18.
KEĎŽE sme nedokonalí, každý z nás občas niečo ľutuje. Napríklad keď si uvedomíme, že sme urobili nejakú chybu, môže nám to prísť ľúto.
Odporúčame