Vieš, to je ťažká otázka. Japonci sú nesmierne silní ľudia, silno ovládajúci svoje emócie. Napr. na pohrebe tu nevidíš plačúcich ľudí - to bol pre mňa obrovský kultúrny šok, napr. kar prebieha ako veselá zábava, intenzívne spomínanie na zosnulého... Prioritou tu pre dobre vychovaného človeka je, nijako neublížiť druhému, čiže nevnucovať mu svoje politické, či akékoľvek iné názory, nanajvýš sa cení "sila" načúvať. Najväčšie faux pas je prinútiť človeka povedať nie, zatlačiť ho do takej pozície, kde nemá iný výber... Aj pri výchove detí sa tu pokladá za veľmi dôležité "nechať im únikovú cestu" nezatlačiť ich do kúta tak, aby ich človek prinútil klásť odpor za každú cenu. To sa mi tu veľmi páči.


