Je pravda, že som osamelý a samostatný, ale to ma môže aj tešiť - môžem sa cítiť ako pustovník... Verím tomu, že môže existovať taký človek, ktorý nikdy nikomu neodpustí, ale verím aj tomu, že Boh taký nie je... Mám rád ľudí, hoci nie každého... S ľuďmi vo svojom okolí vychádzam väčšinou dobre, hoci nie s každým... Sú aj takí ľudia, s ktorými by som chcel byť stále, hoci to nie je možné...
Tiež si myslím, že väčšina našich hádok a nedorozumení je o veciach, ktoré vôbec nie sú také podstatné a najmä dôležité... Vo svojom článku "Skeptimistická úvaha o Bohu", ktorý som sebakriticky vymazal, som napísal, že drvivá väčšina ľudí rieši iba svoje každodenné primitívne problémy bez toho, aby sa aspoň občas pozrela hore, ako keby boli tí ľudia úplne slepí a hluchí...
Nechcem však zapĺňať diskusiu k môjmu článku svojimi "duchaplnými" príspevkami, aby to znovu nezačalo vyzerať ako nechcem povedať čo... Dovidenia, alebo radšej dopísania, o niekoľko mesiacov, ak ešte bude mať niekto záujem...
