Keby som totiž nechal svojho rottweilera, aby sa vyvíjal ako samorast voľne pustený na dvore, tak celkom určite by sa z neho stal agresívny pes, podobne ako ostatné jedince jeho plemena... Ale ja som ho nielen primerane trestal za jeho prejavy agresivity, ale chodil som s ním aj medzi ľudí a medzi iných psov, kde sa mohol pohybovať voľne, ale v mojej prítomnosti... Niekoľkokrát dostal aj priučku od iných psov, keď bol ešte šteňa alebo mladý pes, a naučil sa ako sa má správať, aby nemal konflikty... Prejavoval som mu aj lásku, a mám pocit, že ten pes ma miloval; mal som ho radšej ako svojho brata, ktorý bol a stále ešte je veľmi namyslený... Keď sa mi ten pes stratil v lese s náhubkom na papuli, lebo nevládal behať za nami, ktorí sme jazdili na koňoch, tak keď som prišiel domov, sadol som do auta a išiel som ho hľadať do toho lesa... Vypytoval som sa ľudí, či ho náhodou nevideli, a našiel som ho...! Takmer celý svoj život prežil na dvore rodičovského domu, a ja som bol pri ňom...