Ján Čarnogurský: Ilúzie už ľudia mať nemôžu
zaujímavé čítanie ako to bolo alebo aspoň ako to mohlo byť, ale aj o tom, že názory, náhľady na udalosti, dejiny nebývajú konštantné a sa vyvíjajú aj u samotných aktérov týchto udalostí. Páči sa mi zdôvodnenie vystúpenia zo strany, ktorej bol zakladateľom a plne oddaný. Tá kandidatúra za prezidenta mu to uľahčila. Je to logické zvlášť potom, keď mu tá strana nedala dôveru ale korýtko sľubila členovi svojho politbyra, ktorého nie a nie sa zbaviť. Je dosť možné, dá sa povedať možno aj isté, že v politike ním založenej strany oproti jeho ére došlo dosť značným posunom a vnútrostraníckemu rozvrstveniu, z mála časti obyčajných sa stala konštatná elita, ktorej pribudli naviac potom aj elitárske záujmy.
Napokon p. Čarnogurský má pravdu v tom, že tie časy už boli a sa pominuli. Charakterné od neho bolo to, že mal ten cit a vedel kedy má z veľkej politiky odísť a urobil dobre nie len sebe. Osobne som presvedčený, že niečo z toho citu mu zostalo a koná v jeho zmysle i keď sa to prieči