Ideálne miery ženy 90,60,40: 90 rokov, 60 miliónov na konte a 40 stupňov celzia horúčky...
Ideálne miery ženy 90,60,40: 90 rokov, 60 miliónov na konte a 40 stupňov celzia horúčky...
Vydrž hase, za chvíľu tu máš hranola a ten ti vysvetlí ako sme strašne trpeli....:-)
Ale Ivanka, načo tak z ďaleka,my im pošleme indiánov...
Býval som na sídlisku, kde sme mali všetko. Dva futbalové štadióny (tráva a škvára), volejbalové ihrisko, hádzanárske (v zime sa na ňom robil ľad), plaváreň s 25 m bazénom, detské ihrisko s húpačkami. Dnes sú tam priestory pre výstavisko, nejaká výrobná hala na modely autíčiek, kde bola plaváreň, nie je po bazéne ani stopa, je tam už len tabuľa - "na prenájom", namiesto detského ihriska budova, v ktorej ani neviem čo je. A ja už len spomínam na svojích rodičov, ktorí sa aktívne podielali na prácach pri výstavbe týchto športovísk, ako sa obracajú teraz v hrobe....Takže, deti by aj športovali, ale povedzte mi, kde?
Poďakuj sa otcovi, že zlyhal, lebo by si tu ani ty nesmrdel....
"Pravicovy volic si neda ch.cat do tvare ako lavicovy"- máš pravdu, kde je už kydnuté lajno, chcať sa neoplatí....
Ako si to pekne otočil na mňa...a už si v starých kolajách :-)
kračujem:Mohli sme von, peši alebo na bicykli, navštíviť kamarátov aj keď bývali niekoľko kilometrov ďaleko, zaklopať na dvere, alebo i jednoducho bez zaklopania vojsť do domu a hrať sa s nimi.
Niektorí žiaci neboli možno tak dobrí ako iní, a keď prepadli, tak proste opakovali jeden rok. Nikto nebol preto poslaný k psychiatrom, alebo psychológom. Nikto nemal dislexiu, problémy s koncentráciou, nikto nebol hyperaktívny. Proste si len zopakoval jeden rok. Každý dostal svoju šancu. Mali sme voľnosť a čas na hranie, úspechy, neúspechy, úlohy učili sme sa s tým žiť. Možno povedia, že to bola nuda, ale povedz sám: Neboli sme šťastní ???
Vyrastal si v 50-tych, 60-tych, 70-tych alebo 80-tych rokoch? Ako si to vôbec prežil ? Autá nemali bezpečnostné pásy, opierky hlavy a žiadny airbag, na zadnom sedadle bolo veselo, nie nebezpečne.
Detské postieľky a hračky boli farebné a natreté jedovatými, alebo prinajmenšom pochybnými lakmi.
Neexistovali žiadne detské poistky na zásuvkách, dózach s liekmi a chemických čistiacich prostriedkoch.
Na bicykli sa jazdilo bez prilby. Von sme mohli ísť len s jednou podmienkou, že budeme do tmy zasa doma, neexistovali mobilné telefóny, nikto nevedel kde sme a čo robíme. Neuveriteľné ! Mali sme modriny a odreté kolená, zlámané kosti, a niekedy aj vyrazené zuby, ale nikdy, nikdy nebol kvôli tomu niekto obvinený a keď došlo k nezhodám a bitkám, nikto nebol vinný, len my sami. Jedli sme samé sladkosti, chlieb s maslom, pili sme nápoje so skutočným cukrom a nikdy sme nemali problémy s nadváhou, pretože sme boli stále vonku, v pohybe a aktívni.
No mars, klobúk dole, od teba by som taký triezvy pohľad nečakal...
Áno, súhlasím a najviac sa mi páči ich obligátna otázka: Ako ste videli situáciu pred gólom?
Kristové rany, mackey, ty ešte žiješ... a rovnako priťapený, ako pred rokmi...
Kašli na plural, všetci tomu rozumejú...
Nesúhlasím, učia ich snáď rodičia nadávať ako balzamovači mŕtvol? Dnes majú tie deti tisíc iných možností, ako sa naučiť niečo a niekoho nenávidieť....
Súhlasím a treba sa aj pozrieť na profily diskutérov, v drvivej väčšine sú to ešte deti...
Odporúčame