Ten, kto sem-tam počúva Sobotné dialógy s Braňom Dobšinský vie, že Dobšinský je naozaj "nepoučiteľný" v tom, že očakáva odpoveď na položenú otázku. Dobšinský sa správa v tomto relatívne konzistentne. Ak nedostane odpoveď, otázku opakuje dookola systémom gramofónovej platne. V rovnakej hlasovej hladine, bez zmeny výšky, pýta so to isté. Otázku kladie intenzívne najmä vtedy, ak respondent odpovedá na inú tému. Normálne to vyzerá tak, že mu skočí do reči. Platí tu taká priama úmera. Čím častejšie respondent hovorí z cesty, tým viac Braňo Dobšinský skáče do reči.
Tým nehovoríme, že Braňo Dobšinský je drzý. Dôrazne sa dožaduje odpovede. Lebo potom by to ako vyzeralo? Moderátor by kládol odpovede a respondent by si hovoril čo chcel?
A to je presne to, čo Mečiara vykoľajilo. De facto to bola štandardná situácia - keď Mečiar musel odpovedať na otázky a nemohol ísť cestou vlastnej tvorby. Preto ten krik, dýchavičnosť, červený zápal, osočovanie.
(Petronela Ševčíková)
