Lajčiak ? americký diplomat slovenskej národnostii
Lajčiak ? americký diplomat slovenskej národnostii
zadlženosť USA
zadlženosť Ruskej federácie si pozri tu - aj oproti iným štátom
http://www.usdebtclock.org/world-debt-cl ock.…
a teraz vraj niečo múdre
Slevensko sa vďaka takým, ako si Ty, stalo poslušným vazalom USA
ak by si študoval historiu a nepočúval výklad novodobých historikov, vedel by si, že nemci potrebovali zámienku na to, aby mohli zaútoči na ZSSRť, ale je potrebné povedať, že bez dohody s V. Britániou by Hitler tento útok nikdy neuskutočnil. Rokovania Hessa, ktorý priletel do Anglicka 8. mája 1941 a nehľadiac na všetky reči o tom, že bol uväznený, tomuto útoku predchádzali.
Stalin o týchto veciach vedel na základe údajov rozviedky. Je očividné, že Briti sľúbili Hitlerovi niečo, čo mu umožnilo sťahovať vojská zo západného frontu a premiestňovať ich na sovietsko – nemeckú hranicu. Nie je náhoda, že všetky dokumenty o záležitosti Hessa v Londýne podliehajú utajeniu do polovice 21. storočia.!!!!
aj o tom sa dá dočítať bombatko
bombatko, študuj dejiny , čítaj viac kníh, nielen amerrické rozprávky a potom sám zistíš, čo, kde, kedy a ko sa stalo
Lenže vyhlásenie zo 14. júna 1941 nebolo adresované Hitlerovi, ale Rooseveltovi. Stalin tu oznamuje, že on na provokáciu neskočí. Nechať sa vyprovokovať by totiž znamenalo vedome sa dostať do prehranej pozície, pretože ak by bol ZSSR uznaný za agresora, USA by sa ocitli na strane Nemecka, Veľká Británia by v tom momente zastavilo vojnu s Treťou ríšou a proti Sovietskemu zväzu by bol v tej chvíli prakticky celý svet. Pomer vojenského potenciálu bol v tejto situácii (ak to berieme v celosvetovom meradle) takýto: 14 % vojenského potenciálu na strane ZSSR a zvyšok – to sú protivníci. Čiže nechať sa vyprovokovať, nebolo v žiadnom prípade možné.
,
A dnes Putin robí to isté, nedáva zámienku USA na rozpútanie vojny proti Rusku -- a Biely dom a Pentagon sú z toho zúfalí...
A ako vidíme, zase sú to V.Británia, Francúzsko a Nemecko, ktoré chcú naúadnúť Rusko !!
17. apríla 1941 prijal kongres príslušné rozhodnutie, v ktorom boli tieto slová Roosevelta zaznamenané ako oficiálne stanovisko USA. Preto bolo pre Hitlera veľmi dôležité vyprovokovať Stalina na také konanie, ktoré by bolo možné pred svetom, predovšetkým pred Spojenými štátmi, prezentovať ako agresívnu akciu Sovietskeho zväzu.
Lenže Stalin robil všetko možné, aby sa vyprovokovať nenechal. Navyše existuje známe vyhlásenie TASS zo 14 . júna, v ktorom sa hovorí, že v zahraničí publikované vyhlásenia o blížiacej sa vojne medzi ZSSR a Nemeckom sú bezdôvodné. Naši iba slabo ovládajúci históriu a nedovzdelaní antistalinisti to hodnotia ako Stalinovu hlúposť, či ako jeho servilnosť pred Hitlerom.
Chcem pripomenúť, že po tom, ako Veľká Británia vyhlásila vojnu Hitlerovi, začala sa takzvaná „čudná vojna“ (sitzkrieg) – vojnové operácie neprebiehali prakticky rok. A vôbec, ak budeme hovoriť úprimne, tak Briti začali s Hitlerom seriózne bojovať až v roku 1942 po tom, ako Roosevelt pohrozil Churchillovi, že v prípade, ak Angličania nezačnú aktívne vojenské operácie proti Nemecku, zlaté rezervy Spojeného kráľovstva prevezené do USA v Spojených štátoch aj ostanú.
Prečo ZSSR podpísal dohodu s Nemeckom? bol k tomu dotlačený!!
Stalin veľmi dobre vedel, že k útoku dôjde, no jasné mu bolo aj to, čo ešte v roku 1937 vyhlásil Roosevelt. Že ak Nemecko zaútočí na ZSSR, potom Spojené štáty americké budú pomáhať Sovietskemu zväzu; ale ak Sovietsky zväz zaútočí na Nemecko, alebo ak sa nechá k tomu vyprovokovať, v takom prípade budú USA pomáhať Nemecku.
Celý tento plán však narušila sovietsko – nemecká zmluva z 23. augusta 1939, ktorá zároveň eliminovala toto „protoNATO“. Práve preto nemôže Západ a najmä V.Británia dodnes nijako odpustiť Sovietskemu zväzu a osobne Stalinovi túto zmluvu a vykrikuje, že práve ona otvorila cestu k 2. sv. vojne. Čo je lož a nezmysel. Cestu k 2. sv. vojne otvorila Mníchovská zrada V.Británie a Francúzska zo septembra 1938.
Briti po podpísaní Zmluvy Ribentrop - Molotov pochopili, žeHitler sa v blízkej dobe proti ZSSR bojovať nechystá.
Vtedy Angličania rozkázali svojmu satelitu – Poľsku, aby vyvinulo tlak na Hitlera, nech im odovzdá Slovensko, ktoré sa malo stať poľským protektorátom.
Lenže Hitler to neurobil a nastolil Poľsku kontrapožiadavku – Gdaňský koridor. Hitler si veľmi dobre uvedomil, že ak nevyrieši otázku Poľska, Angličania ho budú vydierať. A preto, aby mohol riešiť poľský problém a tiež sa dobre pripraviť na vojnu – bolo mu nutné dohodnúť sa so ZSSR, čo sa aj stalo.
v žiadnom prípade nie je potrebné zvrhnúť Hitlera, treba mu umožniť začať vojnu, nestarať sa o to, čo sa stane počas jej prvých troch – štyroch mesiacov, treba myslieť na to, čo bude o tri - štyri roky, keď sa Hitler „vyblázni“ a kedy mu západné demokracie zlomia väz.
Na začiatku píše Churchill o tom, že keď pozemné vojsko Nemecka alebo jeho letectvo prekročí hranice s Československom, bude to znamenať obnovenie 1. sv. vojny. To znamená, že Churchill si veľmi dobre uvedomoval, že útok na Československo znamená začiatok svetovej vojny.
No Anglicko potrebovalo Hitlera popostrčiť, aby sa pohol smerom na Sovietsky zväz. Preto treba za začiatok 2. sv. vojny považovať 29 september 1938, kedy Anglicko, Francúzsko a Taliansko odovzdali Hitlerovi Československo, aby sa dostal do blízkosti sovietskej hranice – bolo to niečo na spôsob „protoNATO“, akási úderná päsť proti ZSSR.
USA opakuje s Ruskom to, čo robil Hitler so ZSSR za Stalina --provokujú Rusko a snažia sa zatiahnúť Rusko do vojny. Využívajú k tomu svojich vazalov a na pomoci je im najmä V. Británia..
Je už roky každému známe, že bez dohody s V. Britániou by Hitler nikdy na ZSSR nezaútočil !!
Nemeckí generáli hodnotili situáciu tak, že Hitler vedie štát do katastrofy, preto sa ho rozhodli zvrhnúť. Dali to na vedomie Angličanom, no Briti urobili všetko preto, aby tento atentát nevyšiel. Oni Hitlera potrebovali na vojnu proti ZSSR.
Podnikli preto niekoľko opatrení. Hitler sa v tom čase nachádzal v Alpách a do Berlína sa mal vrátiť 14. septembra. Tak k nemu poslali Chamberlaina, aby ho rokovaním zdržal, no Churchill odoslal list nemeckému maršalovi von Kleistovi. Obsah tohto listu je verejne dostupný a Churchill v ňom píše doslova toto:
NATO je nástroj zahraničnej politiky USA, v ktorom niet spojencov, sú len vazali.
Keď sa ktorákoľvek krajina stane členom NATO, potom sa už len veľmi ťažko bráni tlaku takého veľkého štátu-lídra, ako sú USA. Preto sa "časom" na území takýchto (nových členských) štátov potom ľahko môžu objaviť systémy protiraketovej obrany, nové základne a keď treba, aj nové útočné komplexy....
Macron nech sa stará o Francúzov a Francúzsko -- nejak mu horí kúdel pod zadkom
a TASR napíše takúto blbosť:
SDF, podporované náletmi a špeciálnymi silami z USA i ďalších západných krajín, dobyli väčšinu sýrskeho územia kedysi ovládaného Islamským štátom, vrátane jeho faktického hlavného mesta Rakka.
Riadna konina
Veď nebyť Ruska, tak USA za pomoci svojej predlženej ruky -IŠ - by už rozbili Sýriu podobne, ako predtým Líbyu, Egypr, či Irák
Evropa geopoliticky od USA příliš nevzdalovala. Stálá opozice USA zejména účinně blokovala pokusy vytvořit evropskou armádu. USA se staly nepřáteli evropské jednoty svou praxí, nikoli svými slovy.
Na scénu ale vstupuje George W. Bush a jestřábi. Ti pokládali politiku od Nixona po Clintona za neuvěřitelně slabou a za hlavní příčinu úpadku americké moci ve světě. Opovrhovali zejména jakoukoli důvěrou vůči strukturám OSN a usilovali zvláště o potlačení evropských aspirací na politickou autonomii. Způsob, jak toho dosáhnout, bylo podle jejich názoru unilaterálně prosazovat americkou moc, a to bezostyšně silovým způsobem. Jejich cílem, jak bylo koneckonců dopředu ohlašováno během devadesátých let 20. století, se stal Irák, a to ze tří důvodů: Válka v Zálivu byla pro USA "potupná", protože ji Sadám Husajn přežil, Irák byl skvělým místem pro americké vojenské základny a navíc byl vojensky vzato lehkým terčem, a to právě proto, že neměl zbraně hromadného ničení
Dále to znáš, infanterista,,
Pokud šlo o Evropu, hlavní starostí bylo zpomalit to, co se zdálo být rostoucím trendem k její politické autonomii. Za tímto účelem nabídly USA Evropě geopolitické "partnerství" (tedy stupeň politických konzultací) na dvou frontách -- v pokračující Studenou válce se Sovětským svazem a v politicko-ekonomickém boji Severu proti Jihu. Ten měl být veden prostřednictvím mnoha institucí -- mezi jinými Trilaterální komisí, na setkáních G-7 a na Světovém ekonomickém fóru v Davosu. Program Studené války vedl k dohodám z Helsinek. Program boje Severu proti Jihu vedl k akci proti šíření jaderných zbraní, k Washingtonskému konsensu (ve prospěch neoliberalismu, proti developmentarismu a k vytvoření Světové obchodní organizace
V sedmdesátých a osmdesátých letech 20. století by šlo říct, že takto přizpůsobená politika USA byla z části úspěšná. Ačkoli evropská politická autonomie vzrůstala -- připomeňme si německou Ostpolitik a plynovod propojující Sovětský svaz a Západní Evropu -- celkově se
USA ale zjistily, že nejsou politicky schopné to otevřeně říct.
K tomu došlo v době, kdy USA prohrály válku ve Vietnamu, což značně oslabilo jejich geopolitickou situaci. Kombinace politicko-vojenské porážky s nástupem Západní Evropy a Japonska jako hlavních ekonomických konkurentů znamenala konec nezpochybňované americké hegemonii ve světovém systému a začátek jejího pomalého úpadku. To si vyžádalo v zahraniční politice USA značný posun od původní jednoduché otevřené nadvlády předchozího období. Tento posun začal Nixonem - politika détente vůči Sovětskému svazu a, což bylo důležitější, výlet do Pekingu a přeměna americko-čínských vztahů. Nixon inicioval politiku, kterou bych označil za "měkký multilateralismus," politiku, které se podřídil každý následující americký president až po Billa Clintona, včetně Reagana a George H. W. Bushe
Ty se v těchto zemích silně stavěly proti komunistickým stranám, pokládajícím ony struktury za součást Studené války. Z amerického úhlu pohledu se tyto struktury zdály být žádoucí, jednak proto, že posilovaly evropské ekonomiky (a tím z nich zároveň dělaly lepší zákazníky pro americké vývozy a investice) a protože se to zdálo být vhodným způsobem k utišení francouzských strachů před německým znovuvyzbrojováním a začleněním do NATO.
Od šedesátých let ale začaly dvě proměnné v rovnici měnit americký pohled. Zaprvé začala být západní Evropa příliš silná. Stala se ekonomicky rovnou USA a potenciálně tedy začala být jejich potenciálním vážným soupeřem ve světové ekonomice. A zadruhé se ve Francii vrátil k moci Charles de Gaulle. A De Gaulle chtěl, aby evropské struktury byly politicky autonomní, tedy aby nebyly podřízenými segmenty amerických geopolitických strategiích prostředků. A v této chvíli začalo americké nadšení pro evropskou jednotu chladnout.
Od roku 1945 bylo hlavním cílem zahraniční politiky USA udržet západní Evropu jako podřízenou, vysoce integrovanou součást jejích geopolitických strategických prostředků. Toho šlo snadno dosáhnout po druhé světové válce, kdy byla Evropa ekonomicky vyčerpaná důsledky války a kdy se většina jejích obyvatel,a zejména její ekonomické a politické elity, obávala komunistických sil -- kvůli vojenské síle Sovětů i kvůli popularitě západoevropských komunistických stran. Americký program na sebe vzal podobu Marshallova plánu ekonomické pomoci pro evropskou obnovu a vytvoření NATO.
Nejprve bylo toto úsilí omezeno na šest zemí -- Francii, Západní Německo, Itálii a tři země Beneluxu -- a zahrnovalo pouze omezená ekonomická opatření. Objevily se také brzké snahy vytvořit evropské vojenské struktury, ale ty nebyly úspěšné. Vývoj v tomto směru byl silně podporován evropskými křesťansko-demokratickými, ale i sociálně-demokratickými stranami.
Odporúčame