Ľudia ako Vladimír Poór, Jozef Brhel, Ivan Kiňo či Ján Gabriel kedysi stáli pri Vladimírovi Mečiarovi. Keď prestal byť ako politik perspektívny, pragmaticky sa presunuli k Robertovi Ficovi. Mladému a dynamickému lídrovi, ktorý mal potenciál vyhrať voľby. Podnikatelia, ktorí založili svoj biznismodel na obchodovaní so štátom, zainvestovali a vyplatilo sa. Po voľbách v roku 2006, keď sa Smer stal prvý raz súčasťou vlády, začal im Fico splácať svoje záväzky aj s úrokmi.
Mecenáši strany, ktorých médiá dodnes označujú slovom „údajní“ (redakcie nechcú riskovať súdne spory, pretože ich mená nenájdete v žiadnej výročnej správe Smeru), vtedy pretlačili svojich ľudí do parlamentu, vlády aj strategických podnikov. Ich firmy začali vo veľkom zarábať na štátnych zákazkách a eurofondoch. Postupne sa presadil aj Juraj Široký či mecenáši druhej vlny: Miroslav Výboh a Jozef Kopecký. Fico však tvrdil, že financovanie strany je transparentné, pretože to potvrdil audítor.
