Mikroprocesor starne, kvalita materiálu (polovodiča a vodiča) sa mení. Mikroprocesory nie sú večné, a dokonca nie sú ani dlhoveké...
Nehovoriac o ďalších extrémnych podmienkach, ktorými sonda "Voyager" prechádza...
Mikroprocesor starne, kvalita materiálu (polovodiča a vodiča) sa mení. Mikroprocesory nie sú večné, a dokonca nie sú ani dlhoveké...
Nehovoriac o ďalších extrémnych podmienkach, ktorými sonda "Voyager" prechádza...
- Ja hovorím o čom si inom: Obežné dráhy sú labilné, nestabilné. Matematicky sú brané ako stabilné dráhy - technicky sú ale nemožné. Obežnica by buď v krátkom čase spadla na svojho priťahovateľa, alebo by od neho odletela.
- Gréci sa mýlili. Paralaxa je omyl, petože stálice majú voči sebe stálu vzdialenosť, oni sa len javia, že ich vzájomné vzdialenosti sa menia, pretože svetlo sa do oka pozorovateľa nešíri priamočiaro.
- Opäť hovorím o čomsi inom - nie je to o tom, že miliónkrát nie je problém pre techniku, či neoslepnutie oka. Ide o to, ako byť tá miliónkrát väčšia svetelnosť vyzerala - pre oko aj pre foto-papier.
Okrem toho: Z výšky 165 km je to 5-miliónkrát viac ako zo Zeme. Z menšej výšky to bude MILIARDKRÁT viac, z ešte menšej výšky biliónkrát, potom triliónkrát, ďalej kvadriliónkrát viac.
Atakďalej.
Takže nakoniec to BUDE PROBLÉM aj pre oko, aj pre techniku - pozorovať a fotiť niečo tesne nad povrchom Mesiaca....
Navyše lúče NEDOPADAJÚ KOLMO a paralelne, práve naopak, rozptyujú sa do priestoru. Aj z baterky, aj z Mesiaca, aj zo Slnka.
Áno, osvetlená plocha je iná pri priblížení. Aj osvetlená stena. A o tom to je ako pri približovaní k Mesiacu.
Koho zaujíma svietivosť zdroja, či už baterky, alebo Mesiaca - tá je rovnaká. Ale do oka padne viac svetla, pri priblížení. Na vzdialenosť tzv. orbitalu, ktorý údajne obieha okolo Mesiaca vo vzdialenosti 165 km dokonca 5-milionkrát viac svetla ako pre pozorovateľa na Zemi. A o tom to je.
Čiže všetky fotky Mesiaca z vesmíru, všetky lety k Mesiacu sú falošné. Mesiac z blízka nie je temný, naopak javí sa výrazne svietivý, pre toho, kto sa k nemu približuje - keby to bolo možné sa k nemu priblížiť. Lenže: možné to nie je a ani nikdy nebude...
Práve NAOPAK!
Osvetlenie sa zmení - so štvorcom vzdialenosti. Hustota lúčov redne s narastajúcou vzdialenosťou. Lúče nie sú vzájomne paralelné, smerujú od zdroja do priestoru všetkými smermi.
Dokazuje to teória a aj pokusy.
Stovky družíc vypúšťame len AKOŽE, áno je to tak.
A samozrejme oni nepadajú do oceánov, oni nepadajú vôbec, hoci podľa zásad rovnováhy síl na obežnej dráhe polovica by mala v krátkom čase spadnúť na Zem a druhá polovica mala odletieť do medziplanetárneho priestoru. Kvôli labilite tzv. obežnej dráhy. 3000 nefunkčných družíc je vraj tam hore, ale akosi nepadajú...
Ide o to, klamať ľudstvo až do konca. Klamať o "obežnej dráhe", tvare Zeme, Slnečnej sústave a vôbec aby sme nepochopili, kde to vlastne žijeme...
Argumenty ti došli, tak sa uchyľuješ k urážkam... Fyziku/optiku neovládaš, resp. jej prax neovládaš...
Nie, to nie je pravda.
Aj Slnko v zrkadle, keď toto zrkadlo posúvaš k stene a potom ďalej od steny - tak sa mení osvietenosť tejto steny. ďaleko od steny = slabý znak svetla na stene, blízko steny = silno osvietené miesto na stene.
Urob si tento pokus.
Mesiac ma neoslepí na Zemi. Ale dokáže osvetliť povrch Zeme natoľko, že počas splnu vidíš v noci predmety okolo seba a nepotrebuješ baterku. Keď nie je spln nevidíš počas temnej noci ani na krok a potrebuješ náhradné osvetlenie - baterka, stĺp s neónkou, aby si sa nepotkol.
Podľa zákonov optiky - o intenzite žiarenia a vzdialenosti. Mesiac prípadného kozmonauta OSLEPÍ (miliónkrát vyššou intenzitou svetla než na Zemi), ak sa k nemu dostatočne priblíži - čo sa ale nikdy nestalo a ani sa nestane, pretože všetky lety do vesmíru sú podvod a sú navždy neuskutočniteľné.
Opäť sa musím vrátiť k ZMENE VZDIALENOSTI od zdroja (hoci odrazeného). To čo si uviedol nemá v sebe žiadnu zmenu vzdialenosti a teda zmenu intenzity svetla dopadajúceho do oka pozorovateľa...
(Nezáleží na tom, čo Mesiac je. My nevieme, či je to hornina, keďže tam nikto nebol a ani nikto nikdy nebude. Ja som presvedčený o tom.)
Ide o to, že Mesiac DOSVIETI až k pozorovateľovi, ktorí stojí na Zemi. Keby Mesiac odrážal veľmi málo svetla, nedosvietil by na Zem.
Mesiac je zdroj odrazené svetla. Je to sprostredkovaný zdroj svetla/žiarenia...
Pre odrazené svetlo platia rovnaké zásady (intenzita - vzdialenosť - osvetlenie) ako pre priamy zdroj svetla...
Nejde o to, čo napíšu vo wiki.
Dôležité je že systém Loran - pozičný systém - predchodca GPS, pracoval v 40-tych a 50-tych rokov BEZ DRUŽÍC, ktoré neexistovali vtedy.
Samozrejme, že družice neexistujú ani dnes - obežná dráha je LABILNÁ, nie je stabilná, ani indiferentná. Labilný systém rovnováh znamená, že drobná výchylka poruší stabilitu. Družice sú fyzikálne nemožné, práve pre labilitu systému. Keby boli stabilných dráhach, bolo by to možné.
- A teraz späť ku GPS. Ak pozičný systém Loran určite existoval BEZ DRUŽÍC (a na tomto sa zhodneme), potom aj jeho nasledovník - GPS-systém - DOKÁŽE pracovať bez družíc.
Nikto by sa nespoliehal na niečo tak labilné-nemožné, ako sú družice.
Áno, môžu o tom klamať, že GPS pracuje cez družice, ale to je tak všetko. Dôležité je to, že EXISTOVAL v minulosti podobný a FUNKČNÝ pozičný systém bez družíc...
A k čomu by to pomohlo? Túto pravdu vlastníci "patentových úradov" ochotne zataja...
To, že sa od nás vzďaľuje Mesiac (údajne 6 cm za rok) je lož, ktorá sa nedá namerať, overiť.
Okrem toho, ako je možné, že rotácia Mesiaca je rovnaká ako obeh Zeme - ako je to možné, že je to tak presné?
Aká sila stojí za tzv. tidal-locking, teda smerovaním jednej strany telesa k svojmu obiehajúcemu bodu? Nie je toto porušením Kepplerových a Newtonových zákonov?!
Možno som sa zle vyjadril.
Ale do oka ti prijde viac svetla, keď stojíš bližšie k zdroju, ako keď od toho zdroja stojíš ďalej.
V tomto sa snáď zhodneme...
A rovnako je to aj z Mesiacom, keď sa k nemu blížiš a vzďaľuješ. Videl by si ho ďaleko JASNEJŠIE, ak si k nemu bližšie...
Nejde o to, koľko svetla tu je v priemerný deň a v priemernú noc. Tu, na Zemi je PRIMERANE intenzívne svetlo našim očiam.
Ide o to, že zo zmenou vzdialenosti voči zdroju intenzita prudko stúpa alebo klesá.
Tzv. GPS - Global Positioning System je GROUND BASED, podobne ako jeho predchodca pozičný systém LORAN, vyvinutý v 40-tych rokoch.
GPS-ko nepotrebuje satelity na svoje fungovanie...
Možno má, ale nikto ju nevidel, nikto nepriniesol PRAVÉ zábery odvrátenej strany.
Pozrel som si na wiki - takzvaný "orbiter" Mesiaca údajne obieha Mesiac v max vzdialenosti 165 km od povrchu Mesiaca - vzdialenosť od povrchu sa mení 3-násobne, čo by vyžiadalo samostatnú tému, ako je to možné.
Vzdialenosť Mesiac- Zem je asi 384 000 km (teraz nebudem špekulovať, že aj toto je lož).
Vzdialenosť ORBITERA je od povrchu Mesiaca asi 2300-krát bližšie ako Zem.
Intenzita svetla vstupujúca do objektívu na orbiteri je až 5 300 000 - krát väčšia (vyše 5-milión-krát !!!) ako tá, čo dopadne do oka pozorovateľa stojaceho na Zemi, dívajúceho sa na Mesiac v splne... (!!!)
Myslím, že fotoaparát na orbiteri nezachráni žiadna clona...
To nie je len teória. To sú fyzikálne zákonitosti optiky
Ale ja nehovorím o clone fotografie. Žiadny človek, ktorý "robil fotku" z odvrátenej strany Mesiaca veľkosť clony fotografie NESPOMÍNA. Nie preto, že by clona nebola potrebná, ale preto, že ich to pri podvode s "fotkou odvrátenej strany Mesiaca" vôbec nenapadlo. Astronauti vôbec nespomínajú ochranu očí pred intenzívnym svetlom, iba iné ochrany očí.
Okrem toho odclonenie veľmi svetelného záberu (10000-krát viac ako "bežné" svetlo) nie je jednoduché bez toho, že by sa na zábere prejavili nejaké anomálie. Vplyv defrakcie na štrbine, zmiešanie farieb a pod., napríklad.
Už z 1/4 vzdialenosti Zem-Mesiac pri 16-krát väčšej intezite svetla z Mesiaca ani NEROZOZNÁŠ ani OBRYSY KRÁTEROV na Mesiaci, všetko sa zleje do svetelnej gule...
Tak, a späť do školy iOlé! Pozri si najmä stať z optiky o intenzite svetla meniacej sa so štvorcom vzdialenosti od zdroja.
Odporúčame