Hviezdoslav o našej dobe.
"Zutekaly: ako jeleň
z hniezda svojho vyplašený,
zachvátený do pohonu,
nasršených skrz ďavkáčov
krížom-krážom hnaný, štvaný;
ktorý ale predsa chvíľky
nepomešká, ale beží,
trieli ani jasná strela,
a to tým viac, lebo rudú
paľbu zazrel nazad seba,
očul buchot, očul hrmot
i ovoňal zápach smrti.
Trieli, ženie, kľučky hádže,
kríži skoky - ale čože?
dravá háveď len vždy za ním,
pľazí jazyk, zuby cerí,
vzteklú z pysku kydá penu,
štekať, honiť neustáva.
Skočil by do húšte lesa,
skočil by, však čo mu z toho?
zaplietol by pyšné rohy -
a na vrchol stromov nemôž'."
(Letorosty I., 1885)
