To, že celibát v RKC a aj v iných kresťanských cirkvách nemá oporu v Písme svätom je neodškriepiteľný fakt. Obhajcovia celibátu, nech sú hoci aj z najvššícxh cirkevných miest, urobili z tejto otázky dogmu. Opierajú sa o sporný výklad Ježišovej reči o troch panictvách, podľa ktorého je to tretie, posledné, dobrovoľné. Každý súdny človek vie, aké sú preklady a výklady písma svätého rozdielne. Stačí sa začítať do vydania katolíckeho, evanjelického (so základom v Králickej Biblii) a trebárs baptistického. Čo je ale nesporné, celibát zaviedol svojim výnosom Inocenc II. v r. 1139. Tomu predchádzalo veľa dlhoročných dišpút a okolností. Nakoniec najviac zavážilo to, že v tom čase novokňaz pri vysvätení (teda jeho "sobáša" s cirkvou) musel povinne priniesť do cirkvi veno. Zavedenie celibátu zaručovalo, že veno zostane v majetku cirkvi. Neskoršie zdôvodňovanie celibátu pápežmi napr. tým, že sa Ježiš údajne neoženil a inými rôznymi dôvodmi, bolo a je iba "křovím" pre veriacich, neznalých veci.