To mas pravdu Hizballáh sú teroristické prasatá......
To mas pravdu Hizballáh sú teroristické prasatá......
A Yaḥyā Ibrāhīm Ḥasan as-Sinwār tiež mlčí, myslíš že je už u Allaha?
Generálny tajomník Organizácie Spojených národov António Guterres zverejnil 26. novembra 2019 správu, v ktorej vyzýva libanonskú vládu, aby odzbrojila Iránom podporovanú teroristickú organizáciu Hizballáh. Prítomnosť Hizballáhu a iných ozbrojených skupín porušuje Bezpečnostnú rezolúciu OSN 1701, ktorá stanovuje, že na juhu krajiny by nemali byť žiadne iné ozbrojené jednotky ako libanonská armáda.Vrátane ruského ministra obrany Ivanova – kvôli neschopnosti odzbrojiť neregulárne jednotky, ako je Hizballáh.
Už im poslali Hisbollah-Pager :-))))
Kup si Hisbollah-Pager a hneď sa ti úľavy:-)))))))))))))))))))))
Presne to popísal....
Už vyhlásil Adolf Putin vojnu Švajčiarsku?
v podobe prvej „Gaza war“, na Izrael letia rakety, Izrael spúšťa operáciu Cast Lead a bráni sa útokom.
Rok 2014. Ďalší obrovský raketový útok na Izrael, ten sa bráni a snaží sa stopnúť násilie. Útoky na Izrael sa cyklicky opakujú a to nás privádza k vojnám s teroristickými bunkami, ktoré som tam zažila v rokoch 2021 a 2022 aj ja.
Toto je najväčší problém a zároveň obrovské klamstvo. Údajná túžba po two-state stolution z palestínskej strany. Doteraz o tom nejestvujú žiadne dôkazy
Okamžite vtrhol do daných oblastí a všetko teroristi spálili do tla. Spálili skleníky, spálili židovské domy, zbúrali všetku infraštruktúru a potom už len zabrali miesto. Každopádne, Abbas vyhráva voľby, avšak iba preto, lebo Hamas aj Palestínsky islamský džihád voľby bojkotujú.
Rok 2006. Hamas vyhral voľby v Gaze. Takže prvý krok nie je „hurá, Izrael chce s nami uzavrieť mier, poďme na to“, prvý krok je „prečo si nezvoliť ako zástupcov ľudí teroristickú skupinu?“
Rok 2008. Izrael opäť vytvára snahu o dialóg v štýle „ponúknime všetko“. Vtedy je na čele izraelskej vlády Ehud Olmert a ponúkne Abbásovi naozaj všetko. Ide v podobnej línii ako v roku 2000 Ehud Barak. Ibaže dáva na stôl viac. Ponúkne i Judeu a Samáriu s tým, že tam nechajú aspoň pár židovských osád, navyše im poskytnú výmenu pôdy. Ponúkol prenechanie si pásma Gazy, skrátka všetko. Abbás sa v tomto momente ani neunúva ponuknúť žiadnu požiadavku/protiponuku zo svojej strany. Proste iba odíde s výhovorkami od stola .
Arafat to odmietol. Barak ponúkol kontrolu nad prakticky celou Judeou a Samáriou. Ponúkol kontrolu nad pásmom Gazy. Palestínsky štát ako lusk. Arafat ani nevyjednáva, spúšťa tak akurát obrovskú vlnu násilia. Druhá intifáda sa datuje medzi roky 2000 až 2005. Uvedené bolo pre Arafata asi proporčnou a primeranou odpoveďou na najväčšie ústupky.
Rok 2004. Jásir Arafat zomrel a jeho miesto preberá Mahmoud Abbas. Tento líder je sám zástancom terorizmu, celú jeho dizertačnú prácu venoval popieraní Holokaustu a prečo je to správne. V tom čase sedí v kresle premiéra na izraelskej strane Ariel Sharon, bývalý generál z 1973 Yom Kippur vojny, veľmi slávny generál. Ariel Sharon sa v roku 2006 jednostranne sťahuje z pásma Gazy. Práve na jej severe prebývali i židovskí osadníci, a tak židovskí vojaci poodstraňovali židovské osady v pásme Gazy. Sú to miesta, kde ľudia žili celé dekády. Vojaci ich odstránili a komplet celé nechali Palestínčanom. Čo spravil Hamas?
Rok 1998. Izrael sa znova pokúša o ústupky a zbavenia sa nálepky, že Izrael môže za mizériu palestínskych Arabov. Ďalšie ústupky voči Palestínčanom v tzv. Wye River Agreements – tento raz počas prvého funkčného obdobia premiéra Benjamina Netanyahua. Izrael nechce riadiť palestínske oblasti, nemá záujem korigovať milióny Palestínčanov v pásme Gazy alebo v Judei a Samárii. Posledná vec, po ktorej Izrael túži, je aby ich vojaci putovali po týchto nebezpečných arabských oblastiach, alebo aby nad nimi nejakým spôsobom držali dohľad. Všetko, čo kedy Izrael chcel, bolo oddeliť sa od ich oblastí. Skrátka, počúvajte, vládnite si tam sami.
Rok 2000. Izrael sa angažuje na summite Camp David negociácii. V tom čase je prezidentom USA Bill Clinton a premiérom Izraela je Ehud Barak. Tento izraelský líder je ochotný urobiť toľko ústupkov, koľko len v ľudských silách je. Barak ponúkol úplnú kontrolu nad Chrámovou horou s jedinou vetou – uznanie, že Izrael má na ňu náboženský historický nárok.
v tom čase býva v Tunise, dožíva na dôchodku. Izraelskí a americkí politici sa domnievajú, že by prípadný mier mohli vyjednávať práve s ním.
Rok 1993. Lídri rozkmotrených strán pod patronátom amerického prezidenta Billa Clintona podpisujú legendárne dohody z Osla. Neskonale neúspešná dohoda, absolútne zlyhanie – tak ju označujú komentátori. Oficiálne po nej mal nastať zmier a pokojná koexistencia oboch strán. Absurdné je, že všetko, čo OOP muselo uznať, bolo právo Izraela na existenciu (45 rokov po vzniku štátu Izrael), prestať vyučovať palestínske deti nenávisti k židom a terorizmu ako odpovedi a zastaviť násilie. Guess what. Nedokázali splniť ani jednu z vyššie menovaných podmienok. Celá snaha a Nobelovka za mier išli do histórie zavŕšené atentátom na Yitzchaka Rabina ultra-pravičiarom Yigalom Amirom, ktorého následne poslali za mreže na doživotie za vraždu najvyššieho izraelského štátnika. Každopádne, namiesto sľúbeného mieru z Oslo dohôd dramaticky narástlo násilie.
Allahu Akbar vejúci palestínskymi farbami prípadne známou zelenou vlajkou Hamasu a rozmýšľa, kde naša Európa stojí. Máme tu silne anti-izraelské štáty verzus silne pro-izraelské, hoci tých je ako šafránu. Pasivita a silená snaha o „politickú korektnosť“ je ale tiež nesprávna.
Rok 1987. Vypukla palestínska intifáda, tu pôjde o región Judea a Samária. Naprieč Izraelom vypuknú rozšírené nepokoje, násilné konfrontácie prakticky od 1987 až do 1991. V tom čase sedí na premiérskej stoličke Yitzchak Rabin. Pod nátlakom amerického prezidenta G.W.Busha sa začínajú negociačné dohody medzi Rabinom a Yásirom Arafatom z OOP. Niektorí politickí komentátori to považujú za veľmi zvláštny posun – najmä vzhľadom na to, že Arafat je de facto terorista zodpovedný za nespočetné množstvá samovražedných atentátnikov s civilnými obeťami. Zvláštnosť č. 2: Arafat
. Ďalší problém s Hamasom je, že ten na rozdiel od Izraela nemusí riešiť a najmä dodržiavať medzinárodne platné práva a zmluvy, nakoľko je teroristickou organizáciou.
Opäť však treba podotknúť, že naše a mnohé problematiky neznalé či zaujaté médiá (česť výnimkám) berú údaje o počtoch obetí od palestínskej samosprávy, prípadne rovno od Hamasu. Minule som počúvala debatu v americkom prostredí, kde jeden rečník svojho oponenta nazval „intellectually lazy“. Presne mi to sadlo k niektorým európskym naratívom. Hamas má priamo vo svojích stanovách zničenie štátu Izrael. Im skrátka nejde o štát pre svojich ľudí; strieľame rakety na Izrael, ale sami žiadne riešenie k územnej celistvosti nemáme, žiadna perspektíva pre našich palestínskych civilistov, pričom veľa ľudí im to zbaští. Od takýchto zdrojov berú mienkotvorné médiá údaje o počte civilných obetí? Strih – potom človek iba rozčarovane pozerá na video niekde z berlínskeho metra alebo londýnkych ulíc kadiaľ pochodujú húfy ľudí skandujúcich
Ako poznamenal môj obľúbenec Ben Shapiro, kedykoľvek sa Izrael stiahol z nejakého teritória, nasáčkovali sa tam teroristické skupiny priamo ohrozujúce bezpečnosť Izraela. Tento jav možno označiť za habituálny vzorec v izraelsko-arabských vzťahoch naprieč celou históriou ich konfliktov. Je to začarovaný kruh: arabskí teroristi napadnú často brutálnym spôsobom izraelských civilistov (najefektívnejšie prekvapením). Tí následne podniknú kroky k odstráneniu tej-ktorej teroristickej bunky dávajúc si obrovský pozor na to, aby nezasiahli civilistov. Legitímne kroky defenzívy. Problém minimálne v prípade Hamasu však je, že ich skrýše sa nieže väčšinou, ale vždy nachádzajú pod budovami plnými civilistov, ako sú nemocnice či školy. To je všeobecne známy fakt. Videla som video, kde sa kusy rakiet od Hamasu nachádzajú pod posteľou malého arabského dievčatka v detskej izbe. Podobných príkladov je tak desivo veľa, že niet sa čo čudovať civilným obetiam v pásme Gazy.
No opäť nepoviem nič nové, keď zdôrazním, že aj táto vojna bola vyprovokovaná expanzívnymi radikálnymi Arabmi. Každému so štipkou logického myslenia dôjde, že Izraelci čeliaci konštantnému antisemitizmu, iba pár dekád po holokauste, sú tí poslední, ktorí by mali potrebu niekoho vojensky provokovať či napádať. Ako keby nemali dojsť svojich problémov. V každom prípade, Izrael sa dostáva až k hlavnému mestu Bejrút a demonštruje schopnosť zabrať takmer celú krajinu. Následne sa pod tlakom medzinárodného spoločenstva Izrael sťahuje z Libanonu po niečom, čo možno pre Izrael označiť za horibilnú vojnu
V tom čase sú v Knessete dve významnejšie strany: ľavičiari, ktorých môžeme nazvať v našom ponímaní labouristi, proti ktorým je ostro pravicový Likud. Napriek svojej politickej príslušnosti Begin uzatvára mierovú zmluvu s Anwarom Sadatom, egyptským nacionalistickým vodcom. V tejto dohode sa Izrael vzdáva celej Sinajskej púšte. Za uzavretie mieru s „nepriateľom“ iba tri roky po mierových dohodách Anwara Sadata zavraždili. Jordánska monarchia, kde utieklo množstvo palestínskych Arabov, v hlbokej obave o zvrhnutie monarchie pod vplyvom OOP, ich vyháňa. Palestínski Arabi vo vysokých počtoch napokon končia v Libanone. Palestínske teroristické skupiny začínajú odpaľovať rakety na Izrael z južného Libanonu.
Rok 1982. Menachem Begin rozpúta vojnu v Libanone. Táto vojna arabských armád s izraelskými je špecifická tým, že je to prvá vojna, ktorú otvoril Izrael. Všetky predošlé vojny začali agresiou z arabských krajín.
Presuňme sa k ďalším zásadným faktom. V roku 1967 sa v Sudáne koná summit Ligy arabských štátov. Tam sa členovia rozhodnú pre takzvané 3 NIE: nie mieru (s Izraelom), nie uznaniu existenie (Izraela), nie rokovaniam (áno, tipujete správne, opäť s Izraelom). Uznesenie príznačné pre všetky potenciálne rokovania s Izraelom. V podstate až dodnes. Sú ľudia, ktorí povedia, že izraelsko-palestínsky konflikt je komplikovaný. Avšak, kedykoľvek ľavičiari pištia nad dvojštátnym riešením a „prečo nemajú palestínski Arabi svoj štát“, odpoveď je jednoduchá. Je to preto, lebo jedna strana doslova proklamovala tri nie Izraelu, zatiaľ čo druhá strana akceptovala všetky mierové rokovania, len nech už má s palestínskym problémom pokoj.
Rok 1979. Prichádza vačší prielom. Dohody z Camp Davidu. Do premiérskeho kresla zasadá prvýkrát razantne pravicový politik – Menachem Begin.
V 1964 arabské štáty vyvinuli úsilie pre vytvorenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) kvôli propagande. OOP otvorene volala po vyhladení Židov a zničení Izraela. Izrael vtedy nekontroloval West Bank ani Gazu, takže keď použili výraz „oslobodenie Palestíny“, tak logicky mysleli celé pásmo Izraela aj palestínskych častí. Nežiadali „oslobodenie okupovanej Palestíny“ od napríklad Jordánska alebo Egypta.
Odporúčame