Národ prirodzeného Izraela prestal pociťovať Jehovovu milujúcu láskavosť, čiže lojálnu lásku, lebo zavrhol jeho Syna. No voči verným kresťanom zo všetkých národov bude trvať Božia dobrota a lojálna láska navždy. — Ján 3:36.
Národ prirodzeného Izraela prestal pociťovať Jehovovu milujúcu láskavosť, čiže lojálnu lásku, lebo zavrhol jeho Syna. No voči verným kresťanom zo všetkých národov bude trvať Božia dobrota a lojálna láska navždy. — Ján 3:36.
Meno „Jehova“ sa vyskytuje 6 973-krát v texte Hebrejských písiem Prekladu nového sveta. V skutočnosti sa tetragramaton nachádza 6 828-krát v hebrejskom texte, vrátane troch miest, kde je ako súčasť názvu (1Mo 22:14; 2Mo 17:15; Sud 6:24) a šiestich miest v nadpisoch žalmov (7; 18 [trikrát]; 36; 102).
V uplynulých storočiach sa Božie meno vyskytovalo nielen v Biblii, ale aj na mnohých iných miestach. Napríklad latinské slová Benedictus Sit Iehova Deus, ktoré znamenajú „Nech je oslávený Jehova Boh“, sa dajú nájsť na zlatých minciach, ktoré sa mnoho rokov razili vo Švajčiarsku [1]. Za posledné storočia sa Božie meno v hebrejčine a v latinčine vyskytovalo na vyše tisíc rôznych druhoch mincí, tokenov, medailí a žetónov (náhrada mincí).
Aby Ježiš vyvážil Adamov hriech, musel zomrieť nie ako dokonalé dieťa, ale ako dokonalý muž. Pamätajme, že Adamov hriech bol úmyselný, vykonaný s plným vedomím závažnosti tohto skutku i jeho následkov. A tak aby sa Ježiš mohol stať ‚posledným Adamom‘ a prikryť tento hriech, musel sa ako zrelý a informovaný človek rozhodnúť, že si zachová rýdzosť a zostane verný Jehovovi. (1. Korinťanom 15:45, 47) Preto celý Ježišov verný životný beh — vrátane jeho obetnej smrti — bol vlastne „jedným skutkom ospravedlnenia“. — Rimanom 5:18, 19.
Nakoľko dôležité je Božie meno? Zamyslime sa nad vzorovou modlitbou Ježiša Krista. Táto modlitba sa začína slovami: „Náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno.“ (Matúš 6:9) Neskôr sa Ježiš modlil k Bohu: „Otče, osláv svoje meno.“ Boh na túto modlitbu odpovedal z neba slovami: „Oslávil som a opäť oslávim.“ (Ján 12:28) Je teda zjavné, že Božie meno je nesmierne dôležité. Prečo potom niektorí prekladatelia vynechali toto meno zo svojich prekladov Biblie a nahradili ho titulmi?
CIRKVI takzvaného kresťanstva sa vo všeobecnosti dištancujú od Božieho mena. Napríklad v úvode jedného prekladu Biblie je napísané: „Používanie nejakého vlastného mena pre jediného Boha... je úplne nevhodné pre univerzálnu vieru kresťanskej cirkvi.“ (Revised Standard Version)
Žalmy 1:1-6
Šťastný je muž, ktorý nechodí podľa rady zlých
a nestojí na ceste hriešnikov
a nesedí na mieste posmievačov,
ale jeho potešenie je v Jehovovom zákone,
a v jeho zákone si číta tlmeným hlasom vo dne i v noci.
A istotne bude ako strom zasadený pri vodných tokoch,
ktorý dáva svoje ovocie v svojom období
a ktorého lístie neuschýna,
a všetko, čo robí, sa podarí.
Zlí nie sú takí,
ale sú ako plevy, ktoré rozháňa vietor.
Preto zlí nevstanú v súde
ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých.
Lebo Jehova pozná cestu spravodlivých,
ale cesta zlých, tá sa pominie.
2 Králi zeme sa stavajú+
a vysokí úradníci sa zhŕkli ako jeden [muž]+
proti Jehovovi+ a jeho pomazanému+
3 [a hovoria]: „Roztrhnime ich putá+
a odvrhnime od seba ich povrazy!“+
4 Ten – ten, ktorý sedí na nebesiach,+ sa bude smiať;
samotnému Jehovovi budú na posmech.+
5 Vtedy k nim prehovorí vo svojom hneve,+
vo svojej pálčivej neľúbosti ich znepokojí+
6 [a povie]: „Ja, áno ja, som ustanovil svojho kráľa+
na Sione+, svojom svätom vrchu+.“
7 Odvolávam sa na Jehovovo ustanovenie;
povedal mi: „Ty si môj syn;+
ja som sa dnes stal tvojím otcom.+
8 Požiadaj ma,+ aby som ti dal národy do dedičstva+
a končiny zeme do vlastníctva.+
9 Rozbiješ ich železným žezlom.+
Rozbiješ ich na kusy ako hrnčiarsku nádobu.“+
10 A tak, králi, prejavujte pochopenie;
napravte sa, sudcovia zeme.+
11 Slúžte Jehovovi s bázňou
a radujte sa s trasením.
12 Bozkávajte syna, aby sa On nenahneval
a aby ste nezahynuli [na] ceste,
lebo jeho hnev ľahko vzplanie.
Šťastní sú všetci tí, ktorí ho robia svojím útočišťom.
Hebrejské slovo „nefilim“ doslova znamená „zrážači“, tí, ktorí zrážajú iných, čiže násilnými skutkami spôsobujú, že iní padajú. Potom nie div, že biblická správa dodáva: „Zem bola naplnená násilím.“ (1. Mojžišova 6:11) Mytologickí polobohovia, napríklad Herakles a babylonský hrdina Gilgameš, veľmi pripomínajú Nefilim.
Všimnite si, že Nefilim boli nazvaní „mocní“ a „preslávení muži“. Na rozdiel s. 28od spravodlivého muža Noacha, ktorý žil v tom istom čase, Nefilim sa nezaujímali o šírenie Jehovovej slávy. Zaujímali sa o vlastné meno, vlastnú chválu a povesť. Mocnými skutkami, ku ktorým nepochybne patrilo násilie a krviprelievanie, si od bezbožného sveta okolo seba vyslúžili slávu, po ktorej tak túžili. Boli hrdinami svojej doby — obávaní, ctení a zdanlivo nepremožiteľní.
Legendy, v ktorých je kúsok pravdy
Príbehy o polobohoch, obroch a kataklizmickej potope možno nájsť v starovekých mýtoch po celom svete. Napríklad akkadský epos o Gilgamešovi sa zmieňuje o potope, lodi a prežijúcich. Samotný Gilgameš bol opísaný ako chlipný, násilnícky poloboh, sčasti boh a sčasti človek. Aztécka mytológia hovorí o dávnom svete obývanom obrami a o veľkej potope. Jedna severská legenda opisuje rod obrov a múdreho Bergelmira, ktorý postavil veľkú loď a zachránil seba i svoju manželku. Spoločné svedectvo všetkých týchto legiend potvrdzuje biblické svedectvo, že všetci ľudia sú potomkami tých, ktorí prežili potopu, ktorá v dávnej minulosti zničila jeden skazený svet.
LEGENDY O VEĽKEJ POTOPE
U Lisuov a Hmongov sa tradujú legendy o veľkej potope. V jednej hmonskej legende sa hovorí, že „Pán oblohy“ varoval dvoch bratov pred potopou, ktorá mala zakrátko zaplaviť zem. Násilnému staršiemu bratovi povedal, aby si urobil železný čln, a miernemu mladšiemu povedal, aby urobil drevený. Neskôr tomu mladšiemu prikázal, aby do člna vzal svoju sestru, ako aj samca a samicu z každého živočíšneho druhu a po dve semená zo všetkých druhov rastlín.
Hebrejské slovo „nefilim“ doslova znamená „zrážači“, tí, ktorí zrážajú iných, čiže násilnými skutkami spôsobujú, že iní padajú. Potom nie div, že biblická správa dodáva: „Zem bola naplnená násilím.“ (1. Mojžišova 6:11) Mytologickí polobohovia, napríklad Herakles a babylonský hrdina Gilgameš, veľmi pripomínajú Nefilim.
Mocní, oddávna preslávení muži
Neposlušní zhmotnení anjeli mali pohlavné styky so ženami a tieto ženy rodili deti. Neboli to obyčajné deti. Boli to Nefilim, spolovice ľudia a spolovice anjeli. Biblická správa hovorí: „V tých dňoch boli na zemi Nefilim, a tiež potom, keď synovia pravého Boha mávali pomer s ľudskými dcérami a tie im rodili synov; boli to tí mocní, ktorí boli oddávna preslávení muži.“ — 1. Mojžišova 6:4.
Kniha The Worship of the Dead (Uctievanie mŕtvych) poukazuje na tento pôvod: „Mytológie všetkých starovekých národov sú prepletené udalosťami potopy... Silu tohto argumentu znázorňuje skutočnosť, že významný sviatok mŕtvych na pripomienku tejto udalosti nezachovávajú iba národy, ktoré sú viac-menej vo vzájomnom styku, ale aj iné, ďaleko vzdialené, oddelené oceánom aj storočiami času. A navyše, tento sviatok všetci zachovávajú práve v ten deň alebo približne v tom čase, keď podľa mojžišovskej správy nastala potopa, totiž sedemnásteho dňa druhého mesiaca — čo je mesiac, ktorý približne zodpovedá nášmu novembru.“ (Londýn 1904, plukovník J. Garnier, s. 4) Teda tieto oslavy sa vlastne začali vzdávaním pocty ľuďom, ktorých Boh zničil pre ich zlo v Noachových dňoch. — 1. Mojž. 6:5–7; 7:11.
Ježiš ako „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“, uplatní hodnotu svojej obete a zmyje hriechy ľudstva. (Ján 1:29) Keď bol Ježiš na zemi a odpustil niekomu hriechy, na dôkaz toho ho aj uzdravil. (Matúš 9:1–7; 15:30, 31) Podobne bude Kristus Ježiš ako nebeský Kráľ Božieho Kráľovstva zázračne uzdravovať slepých, nemých, hluchých, telesne zmrzačených, duševne chorých i tých, ktorí majú akékoľvek iné choroby. (Zjavenie 21:3, 4) U všetkých poslušných ľudí bude zrušený „zákon hriechu“, takže ich myšlienky a skutky budú príjemné nielen im samým, ale aj Bohu. (Rimanom 7:21–23) Kým sa skončí Milénium, ľudia budú privedení k ľudskej dokonalosti podľa ‚obrazu a podoby‘ jediného pravého Boha. — 1. Mojžišova 1:26.
Keďže o týchto veciach hovoril taký významný človek ako Ježiš Kristus, zamestnávalo to myseľ mnohých ľudí. Kedy sa mali tieto udalosti odohrať? Niektorí ľudia skúmali biblické proroctvá a chronológiu, aby určili, kedy presne nastane koniec. Patril k nim aj Sir Isaac Newton, matematik žijúci v 17. storočí, ktorý objavil univerzálny gravitačný zákon a zaslúžil sa o vznik matematickej analýzy.
Ježiš zvestoval o Božom Kráľovstve. Spomínal čas, keď budú súdené národy. Hovoril, že nastane súženie, ktoré nemá v dejinách obdobu. A poskytol zložené znamenie, aby sa dalo určiť, že koniec tohto systému je blízko. — Matúš 9:35; Marek 13:19; Lukáš 21:7–11; Ján 12:31.
Adam je v Biblii označený tiež ako ‚Boží syn‘, čo o zvieratách neplatí. (Lukáš 3:38) Máme teda pádny dôvod veriť, že človek nemal starnúť a zomierať. Boh nezomiera a ani svojich synov nevytvoril tak, aby zomierali. — Habakuk 1:12; Rimanom 8:20, 21.
Intenzívny záujem o Bibliu prejavoval aj slávny matematik Sir Isaac Newton (1642 – 1727). Chápal, že svätí budú vzkriesení k nebeskému životu a budú neviditeľne vládnuť spolu s Kristom. (Zjav. 5:9, 10) A o poddaných Kráľovstva napísal: „Na zemi budú ďalej žiť [ľudia] aj po dni súdu, a to nielen 1 000 rokov, ale dokonca navždy.“
Sir Isaac Newton sa vyjadril aj o kázaní dobrého posolstva o kráľovstve:
"Lebo evanjelium sa pred veľkým súžením a koncom sveta musí kázať vo všetkých národoch. Zástup nesúci palmy, ktorý vychádza z tohto veľkého súženia, nemôže byť nespočetný a zo všetkých národov, pokiaľ sa takým nestane vďaka kázaniu evanjelia, prv ako to príde.“ (Dan. 12:4; Mat. 24:14; Zjav. 7:9, 10)