Zbaviť sa jedného omylu.
My sme vedomie a nie toto telo a myseľ, prirodzené nám nie je utrpenie ani blaženosť ale prázdnota. Z nej vychádza všetko čo sa v nás prejavuje a následne sa do nej vracia. Utrpenie je záležitosť tela a mysle, keď umrieme telo odložíme a utrpenie už nebude našou súčasťou. Keď si potom oblečieme iné telo našou súčasťou bude blaženosť. Hmota má svoje programy, ktoré boli do nej vložené v okamihu stvorenia, preto aj náš život bol naplánovaný dávno predtým než ho absolvujeme. Všetko záchvevy mysle, všetky pocity... to všetko je súčasť plánu, my s tým nemôžeme nič urobiť iba to poslušne vyplniť. To vedomie sa sem prišlo učiť, nie hmota...